Focaccia je jeden z typicky talianskych druhov pečiva. Cesto podobné ako pizza sa ochucuje olivovým olejom, soľou a bylinkami, niekedy aj syrom a mäsom. Lenže podľa nového výskumu archeológov z rímskej univerzity La Sapienza ukazuje, že vôbec na Apeninskom polostrove nevznikla.
Pôvod focaccie vedci v novej štúdii vysledovali až do doby neskorého neolitu, píše portál ČT 24. Prvé dôkazy o jej pôvode vedú do doby medzi rokmi sedem tisíc a päť tisíc pred naším letopočtom, kedy táto tradícia vznikla v oblasti takzvaného úrodného polmesiaca na Blízkom východe. Veľké bochníky s najrôznejšími príchuťami podľa vedcov najviac pripomínali práve toto pečivo.
Forma prípravy bola tiež typicky „fokáčová“. Pekli sa v špeciálnych miskách s veľkou oválnou základňou a nízkymi stenami vyrobenými z hrubej hliny. Od bežných nádob sa líšili svojim vnútorným povrchom upraveným hrubými odtlačkami alebo pravidelne opakovanými zárezmi. Tieto nádoby vedci poznajú už dlhšie; že by mohli mať niečo spoločné s focacciou, mali podozrenie aj už dlhšiu dobu.
Z výskumov totiž vyplynulo, že sa na týchto nádobách mohli piecť veľké bochníky z vody a múky umiestnené v klenutých peciach po dobu približne dvoch hodín pri počiatočnej teplote 420 stupňov Celzia. Drážky na vnútornom povrchu boli zrejme určené na to, aby uľahčili vybratie chleba po upečení. Navyše veľké rozmery a hmotnosť bochníkov dosahujúcich približne tri kilogramy naznačujú, že boli pravdepodobne určené na spoločnú konzumáciu.
V novom výskume sa vedci pokúsili analyzovať fragmenty týchto misiek. Dokázali zistiť, aké pečivo a aké prísady sa v ňom používali. A všetko naznačuje, že výsledný výrobok bol zo známych druhov pečív najpodobnejší práve „pravej talianskej focaccie“.
Že sa tieto chleby dostali z oblasti na územie medzi dnešným Tureckom a Sýriou do Talianska, nie je veľkým prekvapením. Oblasť Stredozemného mora bola totiž už od neolitu veľmi bohatá na výmenu tovaru, technológií aj myšlienok.
