Mimoriadne situácie, ako sú povodne, pôsobia aj na ľudskú psychiku. Veľakrát ich človek síce priamo zvládne, ale problémy sa môžu dostaviť s oneskorením, varoval vo vysielaní Českej televízie psychoterapeut Tibor Brečka. Osobitnú pozornosť si zaslúžia deti a seniori.
„Súčasná kríza je o poznanie iná ako podobná kríza v minulosti,“ zdôrazňuje Brečka. Jednou z najhorších vecí pri živelných katastrofách totiž obvykle býva práve to, ako sú nečakané, prekvapivé a prichádzajú „z čistého neba“. Práve tento prekvapujúci vplyv psychiku ničí extrémne, pretože nemá čas sa na novú situáciu adaptovať, píše portál ČT 24.
Povodne sa podľa Brečku líšia od ďalších typov katastrof aj tým, že v nich človek len ťažko môže hľadať vinníka. Psychológovia rozlišujú tri typy pohrôm: spôsobené ľuďmi úmyselne, spôsobené ľuďmi z nedbalosti a potom tie prírodné.
„U tých prírodne spôsobených je adaptácia jednoduchšia, pretože sa jedná o akýsi zásah zhora. Zato napríklad pri teroristických útokoch sa ľudia musia vysporiadať navyše s motiváciou útočníka a podobne,“ vysvetľuje. „Na druhú stranu je stále dôležitejšia otázka, nakoľko sa človek podieľa aj na tých prírodných katastrofách,“ dopĺňa.
Ľudia, ktorí sú akútne ohrození povodňami, väčšinou na psychické problémy „nemajú čas“. Človek je nastavený tak, aby v situáciách, keď mu ide o život, konal a zachraňoval si ho – všetko ďalšie sa skrátka odkladá. Ale niekedy sa takto odložený stres, strach a vyčerpanie môžu nahromadiť. A keď príde nejaký impulz, tak sa táto hrádza pretrhne a dopady sa môžu prejaviť neskôr.
„U väčšiny prípadov sa to prejavuje len zvýšenou únavou, kedy na človeka doľahne celá ťarcha tej udalosti, ktorú úspešne zvládol,“ hovorí psychoterapeut. Podľa Brečku nie sú prejavy väčšinou patologické, reakcia na stres je normálna, primeraná.
Človek sa však môže dostať aj do akútnej reakcie na stres, ktorá nie je odložená – naopak odohrá sa priamo pri katastrofe. Je to veľmi silná stresová reakcia, ktorá veľmi rýchlo odznieva, najčastejšie v priebehu niekoľkých hodín a ani u nej nie je nutný nejaký psychoterapeutický zákrok.
Ako väčší problém označuje Brečka takzvanú posttraumatickú stresovú poruchu. „Je charakteristická tým, že sa prejavuje s veľkým odstupom po samotnej udalosti. A keď hovorím s odstupom, myslím tým týždne, alebo dokonca aj mesiace,“ opisuje.
Ide podľa neho o pomerne závažný duševný problém, ale je to problém liečiteľný. Ideálne je, aby človek, ktorý jej trpí, čo najrýchlejšie vyhľadal adekvátnu pomoc. Percento výskytu tejto poruchy po traumatických udalostiach je podľa Brečky pomerne nízke: „Dá sa povedať, že veľká väčšina obyvateľov zvláda tieto udalosti bez akejkoľvek väčšej psychologickej alebo psychiatrickej intervencie.“
Je dôležité zdôrazniť, že mnohokrát si človek tieto problémy nie je schopný sám uvedomiť, alebo nevie svoju slabosť okolia oznámiť. Je teda vhodné, aby blízki osôb, ktoré takým stresom prešli, boli voči nim vnímavejší ako obvykle. Netýka sa to len tých, ktorí boli povodňami postihnutí priamo, ale aj tých, ktorí pomáhali. Tí síce majú väčšinou dostupnú profesionálnu pomoc v rámci svojho zamestnania, ale napríklad u dobrovoľných hasičov sa tento problém môže ukryť a prejaviť neskôr.
Zvláštnym typom situácie je podľa neho tá, keď psychika ľuďom bráni, aby si zachránili vlastné životy. Ide napríklad o momenty, keď človek odmieta opustiť svoj dom, hoci mu ide bezprostredne o život – a majetok svojou prítomnosťou aj tak nemôže zachrániť.
Záchranári majú v takýchto situáciách podľa Brečku tento rok veľmi presné dáta, ktorými sú schopní doložiť zmysel evakuácii – opäť na rozdiel od veľkých povodní v minulosti. Psychoterapeut predpokladá, že tento rok bude prípadov, keď sa niečo také stane, výrazne menej ako predtým.
