Paradoxom je, že práve v tejto psychiatrickej liečebni sa Olge podarilo dokončiť deviaty ročník základnej školy. Vyučila sa za umeleckú knihárku a potom začala pracovať v meste Cheb. Pre zlú pracovnú morálku ju ale čoskoro prepustili. Postupne vystriedala niekoľko zamestnávateľov – buď odišla sama ešte počas skúšobnej doby, alebo ju vyhodili. Zamestnávatelia sa zhodli na tom, že Hepnerová bola zvláštna, uzavretá, neobľúbená a nemala priateľov. Podľa záverov znalcov mala „ľahko až zjavne nadpriemernú inteligenciu.“
Počas dospievania zažívala časté zmeny nálad a bola konfiktný typ. V trinástich rokoch sa pokúsila o samovraždu pre nedorozumenie v škole. Hovorila, že sa k nej stále všetci správajú zle, vrátane rodičov. Často uvažovala nad tým, ako sa pomstiť. Premýšľala o vykoľajení vlaku, výbuchu v uzavretej miestnosti, použití zbrane. Olga sa bála ľudí a nikdy sa nesmiala.
Ostatní, spolupracovníci či chatári z Olešky na ňu spomínajú ako na „spiacu pannu“ alebo ako na „duchom neprítomnú.“ V práci potom spomínali nespoľahlivosť, vypisovali drobné nehody, ktoré ako vodička z povolania mala. Chatári popisovali pre nich nepochopiteľné správanie, napríklad to, že neschovala vynesené periny pred dažďom alebo že občas neplatila v autobuse alebo obchode.
Nikto z jej okolia netušil, že sa v jej srdci skrýva toľká nenávisť a že by bola schopná takého ohavného činu. Pred masovou vraždou hodila do schránky listy určené pre vtedajší týždenník Mladý svět a denník Svobodné slovo. V listoch popisuje svoj život ako „nikdy sa nekončiaci sled utrpenia”.
O tom, že Olga bola problémová, svedčí jej chovanie už pred masovou vraždou. Tri roky pred útokom automobilom podpálila dvere v obytnej časti bytovky. V tom čase v stavbe spala jej sestra a dvaja nájomníci – manželia vo veku 75 rokov. Tí sa zobudili a včas sa im podarilo oheň uhasiť. Konečná škoda dosiahla iba 50 českých korún, pričom Olgu z činu nepodozrievali. K činu sa priznala počas psychiatrického vyšetrenia v roku 1973. Ako motív uviedla, že sa nehnuteľnosť stala príčinou sporov o peniaze medzi jej rodičmi.
Čakala, aby mŕtvych bolo viac
Štyri dni pred vraždou sa podľa matky správala normálne. Olga však mala všetko dopredu premyslené. Svoj čin cieľavedomo pripravovala a bola si vedomá následkov. Skutok spáchala 10. júla v roku 1973 na ulici Obránců míru (dnes Milady Horákové) v Prahe. Cielene si vybrala miesto, kde sa zdržiavalo najviac ľudí.
Deň predtým sa odišla naposledy pozrieť na chatku, kde trávila veľa času a zo zrázu zhodila svoj automobil, ku ktorému mala veľmi silný vzťah. Na druhý deň úspešne absolvovala skúšobnú jazdu, počas ktorej musela dokázať, že vie ovládať konkrétny typ nákladného auta, ktorý si chcela požičať. Okolo poludnia zaslala takmer totožné listy do redakcií Svobodného slova a Mladého sveta, v ktorých opísala dôvody svojho plánovaného činu. „Toto je môj rozsudok: Ja, Olga Hepnarová, obeť vašej beštiality, odsudzujem vás k trestu smrti prejdením,“ napísala do listov.
V čase ohavného činu mala len 22 rokov. Vyhliadla si vhodné miesto a bez najmenšieho zaváhania nákladiakom vrazila do ľudí čakajúcich na električku. Nákladiak letel bez zastavenia asi tridsať metrov po chodníku a zrážal ľudí, ktorí pred ním nestihli uskočiť. Po samovoľnom zastavení vozidla si svedkovia mysleli, že stratila kontrolu and riadením pre technickú poruchu a preto sa jej snažili pomôcť. Hepnarová však okamžite priznala, že do ľudí narazila úmyselne.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
