Nielen samotné jedlo, ale najmä osobný vzťah k jedlu je naším zrkadlom. Výživová koučka Adéla Prokůpková sa špecializuje na intuitívne stravovanie bez strachu, zákazov, prehnaného váženia či neustáleho listovania v kalorických tabuľkách. Pomáha tým, ktorých trápia prakticky akékoľvek výčitky, smútok či úzkosti spojené s príjmom potravy, váhou a vzhľadom. Na sociálnych sieťach zdieľa zdravý prístup k stravovaniu a okrem iného odkrýva aj oponu anorexie, bulímie či záchvatového prejedenia.
Poruchy príjmu potravy sú témou, ktorá rezonuje najmä v ženských kruhoch, pričom aj mužov trápia takéto poruchy spojené napríklad s naberaním svalov. Adéla zdôrazňuje, že neexistuje univerzálna šablóna liečby ani presná hranica, kedy by ste mali vyhľadať odbornú pomoc. Platí však, že akýkoľvek podnet súvisiaci s myšlienkami ohľadom vzhľadu či jedla, ktorý zasahuje do každodenného života, je dôvodom na zváženie návštevy odborníka.
Čo stojí za vaším rozhodnutím venovať sa profesionálne poruchám príjmu potravy? Ako prebieha takýto koučing?
Moje rozhodnutie vychádzalo najmä z presvedčenia, že zdravý vzťah k jedlu a vlastnému telu je kľúčový pre kvalitu života. V tejto oblasti sa stretávam s ľuďmi, ktorí bojujú s hlbokými vnútornými neistotami a často nevedia, ako vyjsť z kruhu. Mojím cieľom je ponúknuť im podporu, pomôcť im pochopiť vzťah k jedlu a telu a nájsť cestu k rovnováhe. Koučing prebieha formou pravidelných sedení, na ktorých sa venujeme praktickým otázkam, ako stravovacia gramotnosť a práca s návykmi, hlbším témam, ako sú emócie, sebahodnota alebo vplyv prostredia.
Ako spomínate na vaše prvé skúsenosti s týmito poruchami? V čom sa najviac líšila prax od naučenej teórie? Čo vás prekvapilo?
Na svoje prvé skúsenosti spomínam veľmi intenzívne. Bolo to obdobie, kedy som si plne uvedomovala, ako náročné a komplexné môžu byť tieto problémy. Teória mi poskytla solídny základ pre pochopenie diagnóz, prístupu a stratégií, ale prax ma naučila, že každý klient je jedinečný a žiadna univerzálna šablóna neexistuje. Veľkou zásobou do praxe je aj moja vlastná skúsenosť. Sama som si prešla týmto procesom a to mi dáva schopnosť lepšie chápať to, čo klienti prežívajú. Často mi vravia, že majú pocit, ako by som im videla priamo do hlavy. Tento aspekt vnímam ako veľmi dôležitý, pretože klienti sa cítia byť pochopení na hlbšej úrovni.
V praxi ma najviac prekvapila hĺbka emócií a vnútorná bolesť, s ktorou ľudia prichádzajú. Uvedomila som si, že poruchy príjmu potravy nie sú len o jedle, ale o vzťahu k sebe samým, o životných skúsenostiach a často aj o hlboko zakorenených traumách. Naučilo ma to väčšej pokore a trpezlivosti, pretože proces uzdravovania môže byť dlhý a plný zvratov. Prax ma takisto uistila v tom, ako je dôležité vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa klient môže cítiť prijímaný a pochopený, čo teória nedokáže vždy dostatočne zdôrazniť.
Vysvetlíte nám, čo všetko sa skrýva pod poruchami príjmu potravy?
Poruchy príjmu potravy zahŕňajú široké spektrum problémov spojených so stravovaním, telom a emóciami. Za týmito poruchami sa často skrývajú hlbšie problémy, ako nízka sebahodnota, potlačované emócie, trauma alebo neschopnosť zvládať stres. Jedlo, alebo jeho absencia, potom môže predstavovať spôsob, akým ľudia tieto pocity regulujú. Poruchy príjmu potravy ale neovplyvňujú len fyzické zdravie, ale aj sociálne vzťahy, psychiku a kvalitu života vo všeobecnosti. Jedlo sa tak stáva symbolom niečoho väčšieho – kontroly, bezpečia alebo úniku pred emóciami. Liečba tak vyžaduje okrem práce so stravovacími návykmi, aj prácu s myšlienkovými vzorcami, emóciami a celkovým vzťahom k sebe samému. Úspešná pomoc vždy zahŕňa interdisciplinárny prístup a podporu odborníkov, akými sú najmä terapeuti, lekári a výživoví špecialisti.
Ktoré sú tie najčastejšie a ktoré dokážu spôsobiť najvážnejšie problémy?
Najčastejšie sem zaraďujeme anorexiu nervosu, bulimiu nervosu a záchvatové prejedanie (BED), ale existujú aj menej známe poruchy, ako selektívny príjem potravy alebo ortorexia, ktorá spočíva v posadnutom zameraní na „zdravé“ stravovanie. Anorexia vedie k podvýžive, bulímia k poškodeniu tráviaceho systému a BED k obezite a psychickým problémom.
Ich závažnosť nie je daná len diagnózou, ale aj spomenuté menej známe poruchy môžu mať devastujúci dopad na život človeka. Nemusí si ísť nutne len o fyzické komplikácie, ale aj o vplyv na psychiku, vzťahy a kvalitu života. Kľúčová je vždy včasná odborná pomoc.
Poruchy príjmu potravy sa chtiac či nechtiac viac spájajú so ženami než s mužmi. Prečo je to tak?
Poruchy príjmu potravy sú skutočne často vnímané ako problémy žien, čo je spôsobené sociálnym tlakom na štíhlosť a ideál ženskej krásy. Tento tlak vedie k väčšej náchylnosti žien na tieto poruchy, najmä v adolescencii. Výskumy nám však ukazujú, že poruchy príjmu potravy postihujú aj mužov, ktorí sa zameriavajú na naberanie svalovej hmoty alebo extrémne cvičenie. Až 25 % prípadov porúch potravy môže byť u mužov, ale kvôli stigmatizácii a nedostatku povedomia o týchto problémoch býva diagnóza často oneskorená.
Najčastejšie sa u mužov objavuje muscle dysmorphia, teda porucha, pri ktorej jedinec pociťuje, že jeho telo je príliš malé alebo nedostatočne svalnaté, čo vedie k nadmernému cvičeniu a užívaniu doplnkov stravy alebo anabolických steroidov.
Ako dokážu stresové situácie vyvolať anorexiu či bulímiu? Čo sa deje v organizme, keď stresové faktory pôsobia na schopnosť prijímania potravy?
Keď je telo vystavené stresu, aktivuje sa autonómna nervová sústava, konkrétne sympatická časť, ktorá je spojená s „boj alebo útek“ reakciou. Táto reakcia zvyšuje hladinu stresových hormónov (napríklad kortizol), čo môže ovplyvniť trávenie či apetít. Pri anorexii môže byť stres spúšťačom pre nutkavé obmedzenie príjmu potravy, pretože stres vyvoláva potrebu kontrolovať a redukovať vonkajšie a vnútorné faktory. To sa môže prejaviť ako túžba po kontrole tela. Pri bulímii môže byť stres impulzívne spojený so záchvatovým prejedaním, ktoré je nasledované kompenzačným správaním, ako zvracanie alebo nadmerné cvičenie, aby sa vyrovnali pocity úzkosti a straty kontroly.
Stres ovplyvňuje schopnosť tela efektívne spracovávať potravu na fyzickej aj psychickej úrovni. V chronickom strese môžu ľudia zažívať problémy s trávením, stratu chuti do jedla alebo, naopak, prejedanie. Psychologický stres môže zároveň narušiť vnímanie hladu a sýtosti, čo vedie k maladaptívnemu správaniu v oblasti stravovania. Sociálny stres, ako strach z hodnotenia okolím alebo tlak na dodržiavanie diét, tieto situácie výrazne zhoršuje. V dlhodobom horizonte môže tento cyklus preťažiť telo, narušiť metabolizmus a vyvolať fyzické komplikácie spojené s poruchami príjmu potravy. Riešenie spočíva v regulácii stresu pomocou mindfulness, zavedenia pravidelného stravovania, podpory vnímania signálov tela (hlad, sýtosť) a prijatia vyváženého prístupu k jedlu bez strachu a zákazov.
Prečo náš organizmus rieši psychický tlak práve takýmto spôsobom? V akom zmysle ide o obranný mechanizmus?
Reakcia organizmu na psychický tlak v podobe zmien v príjmu potravy je prirodzená reakcia na zvládanie náročných situácií. Tento mechanizmus môžeme chápať ako obranný, pretože jeho cieľom je pomôcť telu udržať rovnováhu v období záťaže. Pri strese môžu hormóny (napríklad kortizol) ovplyvniť hlad a chuť do jedla. Táto rekcia môže byť dôsledkom evolučného prispôsobenia, kedy telo reagovalo na hrozby z okolia prípravou zdrojov energie na prežitie. V súčasnosti je takáto reakcia neadaptívna, hlavne ak ide o dlhodobý stres, ktorý vedie k extrémnemu obmedzeniu alebo prejedaniu.
Ako sa proti tomu brániť? Čo robiť, aby dlhodobé vystavenie stresu nevyústilo do poruchy príjmu potravy?
Aby dlhodobý stres nevyústil do poruchy príjmu potravy, je dôležité zamerať sa na skutočne zdravý prístup k stravovaniu, starostlivosti o psychickú pohodu a zvládanie emócií. Kľúčom je budovať prístup, ktorý zahŕňa vyváženú stravu bez nálepiek „dobré“ a „zlé“. Strava by mala byť vnímaná ako zdroj energie a starostlivosti o telo, nie ako nástroj kontroly emócií.
Odporúčam venovať väčšiu pozornosť relaxácii a aktivitám, ktoré uvoľňujú stres, napríklad prechádzky alebo dychové cvičenia. Dôležitou súčasťou prevencie je aj rozpoznávanie spúšťačov stresu a hľadanie efektívnych spôsobov ich zvládania. Ako príklad by som uviedla písanie denníka emócií alebo rozhovory s blízkymi či terapeutom.
Ako vyzerajú prvotné príznaky začínajúcej poruchy? Ako sa prejavujú?
Prvotné príznaky môžu byť nenápadné, ale pri pozornom sledovaní ich možno včas odhaliť. Medzi najčastejšie patria:
- Zmeny v stravovaní: Náhle vynechávanie jedál, odmietanie určitých skupín potravín (napríklad tukov alebo sacharidov), nečakaný prechod na prísne diéty či nadmerný záujem o „zdravé“ stravovanie. Na druhej strane to môže byť aj sklon k prejedaniu v krátkom čase.
- Obsesívna kontrola: Časté sledovanie kalórií, váženie jedál alebo nadmerné zameranie na zloženie potravín. Môže ísť o neustále myšlienky na jedlo alebo telo, ktoré odvádzajú pozornosť od bežných aktivít.
- Správanie v súvislosti jedlom: Vyhýbanie sa spoločnému stravovaniu, jedenie v izolácii, skrývanie alebo vyhadzovanie jedla, prípadne vytváranie komplikovaných rituálov spojených s prípravou či konzumáciou jedál.
- Telesné vnímanie: Zvýšená nespokojnosť s vlastným telom, nadmerná kontrola váhy, časté skúmanie tela v zrkadle alebo jeho zakrývanie voľným oblečením.
- Emocionálne prejavy: Zmeny nálad, podráždenosť, úzkosť alebo smútok spojený s jedlom, telom alebo váhou. Jedlo sa často stáva zdrojom stresu alebo úľavy od emócií.
- Fyzické zmeny: Výrazná strata alebo prírastok na váhe, únava, závraty, vypadávanie vlasov, lámavé nechty alebo strata menštruačného cyklu.
- Zmeny v pohybových návykoch: Nadmerné cvičenie zamerané na spaľovanie kalórií alebo kompenzáciu príjmu jedla, často aj cez únavu alebo zranenia.
Kedy by sme už mali uvažovať nad vyhľadaním odbornej pomoci? Kde je tá hranica, od ktorej už možno hovoriť o poruche?
Neexistuje žiadny presný bod alebo hranica, kedy je ten správny čas vyhľadať odbornú pomoc. Nemusíte čakať až budete „dosť chorý“ alebo sa budete cítiť „dostatočne zle“, aby ste mali právo požiadať o pomoc. Každý problém, každá myšlienka alebo emócia, ktorá vás trápi si zaslúži pozornosť. Pokiaľ si všimnete, že váš vzťah k jedlu, telu alebo emóciám začína zasahovať do vášho života, je to signál, že by stálo za to, o tom s niekým hovoriť. Môže ísť o úzkosť z jedla, pocit viny po každom jedle alebo vyhýbanie sa sociálnym situáciám kvôli jedlu alebo vzhľadu. Je dôležité pochopiť, že pomoc nie je určená len tým, ktorí dosiahli najhorší stav, ale naopak. Čím skôr problém začnete riešiť, tým jednoduchšia a efektívnejšia bude cesta k uzdraveniu.
Ako môžeme my v úlohe rodiny alebo priateľov pomôcť človeku s poruchou príjmu potravy?
Pomoc človeku s poruchou príjmu potravy začína vytvorením bezpečného prostredia, v ktorom sa človek cíti prijatý a vypočutý. Počúvajte ho bez prerušovania a posudzovania a vyhnite sa komentárom o vzhľade a jedle. Nemusíte situácii úplne rozumieť, ale je dôležité ju rešpektovať. Pokiaľ chcete s týmto človekom stráviť čas a byť mu oporou, môže pomôcť vzdelanie, aby ste lepšie chápali, čím si prechádza. Podporte ho v myšlienke vyhľadať odbornú pomoc, napríklad ponukou spoločného hľadania terapeuta alebo praktickou podporou, ktorá nezasahuje do jeho rozhodnutí. Buďte hlavne trpezliví, pretože zotavovanie je dlhý proces.
Zároveň si kontrolujte svoje hranice a myslite aj na vlastné duševné zdravie. Je dôležité vnímať, ako sa táto situácia dotýka priamo vás a nebáť sa vyhľadať podporu. Mať dostatok energie a stability vám umožní byť skutočnou oporou pre vášho blízkeho.
Je niečo, čo by ste zásadne neodporúčali skúšať? Čím by sme mohli takpovediac prilievať olej do ohňa?
Zásadne neodporúčam akékoľvek komentáre o vzhľade, váhe alebo množstve jedla, či už pozitívne alebo negatívne. Aj dobre myslená poznámka ako „vyzeráš zdravo“ alebo „mal/a by si viac jesť“ môže byť pre človeka s poruchou príjmu potravy zraňujúca a vyvolať pocit tlaku a kontroly. Tiež je podstatné nevnucovať vlastné riešenia a rady typu „proste jedz viac“ alebo „je to len o vôle“. Tieto poruchy nie sú otázkou jednoduchého rozhodnutia, ale komplexný psychologický problém, ktorý vyžaduje odbornú pomoc.
Tiež sa vyhýbajte porovnávaniu s ostatnými. Výroky ako „poznám niekoho, kto to zvládol rýchlejšie“ alebo „nie si na tom tak zle ako iní“ môžu situáciu len zhoršiť. Neberte si za cieľ vyliečiť svojho blízkeho. Namiesto toho buďte jeho podporou, ale rešpektujte jeho vlastné tempo a cestu. A dajte si pozor na prehnané zdieľanie informácií, ktoré by mohli byť pre vášho blízkeho zahlcujúce alebo stresujúce. Venujte čas počúvaniu a pochopeniu jeho potrieb a nepresadzujte vlastné predstavy o tom, čo je pre neho najlepšie.
