Smrť je jedinou životnou istotou a čím častejšie sa o nej rozprávame, tým menej sa jej bojíme. No aj keď si plne uvedomíme svoju konečnosť, stále je to ponurá myšlienka. Ako vníma smrť človek z fachu, ktorý je s ňou dennodenne v kontakte ako lekár s pacientmi či učiteľ so žiakmi?
Peter Kráľovič vlastní pohrebnú službu Elysium v Trnave. Pohrebníctvu sa venuje 15 rokov a za úspech považuje, keď mu pozostalí po pohrebe zavolajú, že boli spokojní so službami jeho firmy.
Ako vyzerá bežný deň v pohrebníctve?
Záleží, či je práca alebo nie. Kanceláriu otvárame o 7.30, sme tu do 15.00. Keď príde pozostalý, snažíme sa vybaviť všetko – od vývozu z nemocnice alebo domova, potrebné papiere, matriku, ak je to na dedinu, dohodnem sa s tunajším hrobárom. Zosnulého oblečieme, upravíme a necháme do pohrebu v chladiacom zariadení. Zosnulých, ktorí nie sú z Trnavy, odvážame aj na východné Slovensko alebo privezieme z Čiech či Nemecka.
Čo Vás priviedlo k tejto práci?
Môj kamarát, súdny lekár, vlastnil pohrebníctvo. Chvíľu som uňho pracoval, no potom už naň nemal čas, tak mi ho predal.
Samozrejme, je tam rešpekt, keď vidíte truhly, mŕtvych alebo idete prvýkrát po zosnulého do nemocnice, ale človek si na všetko zvykne.
Ako dlho trvá si zvyknúť?
Pár týždňov. Aj keď sem chodia ľudia smutní, už sa viem odosobniť. Najviac mi však na začiatku robilo problém, keď prídu rodina a známi. No je to práca ako každá iná.
Pred tromi rokmi som poprosil som kamaráta, aby mi sem prišiel vymaľovať. Okúňal sa a nechcel prísť, lebo sú tu truhly. Nakoniec však prišiel a dnes tu pracuje. Keď je dnes ťažké podnikať či sa zamestnať, situácia vás donúti zvyknúť si aj na truhly. Sestričky v nemocnici či v domovoch dôchodcov to majú podľa mňa horšie ako my, keď pracujú s nevládnymi ľuďmi a vidia ich pomaly umierať.
Čo Vaša psychohygiena?
Psychohygienu mám ako každý zamestnaný človek, nie je ničím výnimočná. Idem sa niekam zabaviť na víkend či na dovolenku. Ľudia sa ma veľa pýtajú, či sa mi napríklad nesníva o zosnulých, či to nemá takýto presah do môjho života, no nikdy sa mi to nestalo.
Vy sa staráte aj o prípravu zosnulého alebo na to máte ďalšieho človeka?
Ja som v kancelárii, o zosnulých sa stará pán, ktorý to robí 45 rokov. Naučil sa to v bývalých technických službách v Bratislave. V tej dobe tam poobliekal všetky celebrity – hercov a herečky, Zoru Kolínsku, Duchoňa, dokonca Husáka. On to vie. Aj keď už je v dôchodkovom veku, sem si chodí oddýchnuť.
Aká kvalifikácia je potrebná na výkon pohrebných služieb?
Robia sa 3 kurzy – prevádzkovanie pohrebnej služby, pohrebiska a na Úrade verejného zdravotníctva. Trvajú dva týždne, potom sú skúšky. Učí sa tam napríklad o psychológii rokovania s pozostalými, zaobchádzaní s mŕtvym ľudským telom, technickom vybavení pohrebníctva, ekonomickom a právnom rámci prevádzkovania pohrebnej služby.
Existuje v tejto práci interný humor, máte ho medzi sebou s kolegami?
Medzi sebou nie, no kamaráti ľúbia rýpať, len aby som na to nejako zareagoval.
Aká bola najneobvyklejšia požiadavka pri vybavovaní pohrebu, s ktorou ste sa stretli?
Pozostalí často dávajú do rakvy fotky, detské kresby, sväté obrázky, cigarety či alkohol. Raz ma zarazilo, keď bolo v liste o prehliadke uvedené, že človek zomrel kvôli alkoholizmu, celá rodina tým finančne aj psychicky trpela, no aj tak mu dali fľašku do rakvy.
Dnes rastie trend prírodného pochovávania, vo Zvolene a Košiciach existujú Záhrada a Les spomienok. V Trnave by vraj malo vzniknúť niečo podobné, máte o tom informáciu?
Počul som o tom, no zatiaľ sa nič nedeje, ešte sme nemali požiadavku na takýto pohreb. Trnava a okolité dediny sú katolícke, tu sa zatiaľ takto neexperimentuje.
Častejšie sa robí kostrové pochovávanie či kremácia?
Prevažuje kostrové pochovávanie do zeme, no každým rokom pribúdajú požiadavky na kremácie. Častokrát si to zosnulý sám želal, no dôvodom býva aj finančná stránka. Síce pohreb stojí rovnako ako pochovanie do zeme, ale ľahšie sa stará o urnové miesto ako o hrob. Aj kameňa sa použije menej, miesto s urnou sa zalepí kamennou tabuľkou a je to o 70% lacnejšie.
Z hľadiska prenájmu hrobového miesta je kremácia výhodnejšia?
Hrobové miesto minimálne v Trnave a okolitých dedinách stojí 50 eur na 10 rokov, urnové miesto asi takisto, to nie sú veľké položky. Väčšou je spraviť veľké hrobové miesto, to vás dnes vyjde na päť až šesťtisíc. Urnové je logicky lacnejšie.
Keďže smrť a pohreby sú ťažká vec, stálo by za zváženie zamestnávať v pohrebníctvach psychológa alebo človek na sprevádzanie pozostalých?
Nikto by ho nezaplatil, už teraz sa ľuďom zdajú ceny pohrebov vysoké.
Čo si všímam, najhoršie človek znáša spúšťanie truhly do zeme a v tom momente je pri ňom celá rodina, čo je preňho určite lepšie ako psychológ, ktorý by si to tam šiel odrobiť.
Skôr som myslela dlhodobejšiu mentálnu podporu, napríklad prvý mesiac, nie nutne v deň pohrebu.
My máme väčšinou klientov, ktorí boli s úmrtím zosnulého zmierení, preto to nesú ľahšie. Tragédie a nehody neriešime tak často a súhlasím, že vtedy je psychologická pomoc na mieste, no zväčša si k nej už každý nájde cestu vo vlastnej réžii. No vždy sa aj ja s klientmi pri vybavovaní hlbšie porozprávam či odporučím, za čo mi už prišlo pár milých recenzií.
Chcú si pozostalí dávať vyrobiť umelecké spomienkové predmety s popolom zosnulých?
Mali sme v ponuke kremačné šperky, no v Trnave veľa takýchto moderných vecí nemá popularitu. Dá sa však spraviť všeličo, náramky, retiazky, kľúčenky či ruže, venuje sa tomu firma Vytex. Odporúčam ich ľuďom, ak si chcú napríklad vybrať inú urnu, ako máme my.
