Už v devätnástom storočí sa bohaté európske krajiny začali stretávať s nedostatkom pijavíc. Priemysel poškodzoval ich prirodzené životné prostredie, spoločnosť bohatla a mohla si dovoliť stále viac aj drahú liečbu. Vďaka tomu začal prekvitať živý medzinárodný trh s týmito tvormi, napríklad do Veľkej Británie sa dovážali hlavne z tých priemyselne najmenej rozvinutých krajín, najmä z Ruska.
Kriminálne gangy zase vydávali iné druhy pijavíc za tie lekárske, aby sa na prekvitajúcom biznise priživili. Práve neschopnosť nasýtiť trh zrejme viedla k zavrhnutiu pijavíc viac ako pokrok v medicíne. Ukázalo sa totiž, že chovať týchto bezstavovcov je oveľa ťažšie, než by sa dalo čakať. Komerčné chovy zásobujúce lekárov síce existujú, ale ceny pijavíc sú značne vysoké: jeden dospelý jedinec stojí niekoľko eur.
Živý koktail látok
Pijavice sa do medicíny vrátili ako „hirudoterapia“, ktorá sa začala používať od 60. rokov 20. storočia. Naozajstný boom prišiel na konci 20. storočia a vydržal až do súčasnosti. Ďalšie výskumy totiž preukázali, že pijavice sú ako živý koktail viac ako stovky veľmi účinných látok – od antibiotík, cez protizápalové chemikálie, až po lieky proti bolesti.
Zďaleka najviac sa ale pijavice využívajú v plastickej chirurgii, konkrétne tam, kde sa lekári snažia o obnovovanie tkaniva. Týka sa to hlavne tých, ktoré sú silne prekrvené a táto životodarná kvapalina sa môže počas zákroku zraziť. Pri rekonštrukčných operáciách sa totiž krv hromadí v žilách a nemôže prúdiť späť do srdca a pľúc, čo môže spôsobiť odumretie tkaniva.
Pijavice sa aplikujú priamo do miesta rany: sliny prenesú do krvného obehu pacienta protizrážanlivé látky, ktoré pomáhajú zvýšiť prietok krvi. Ďalšie vlastnosti slín spôsobujú, že pacient necíti bolesť a oblasť je permanentne prírodne dezinfikovaná.
