Nasledovala zastávka, aby si vodič z pod sedadla vytiahol povrazy a nôž. Na chvíľu, keď sa naňho Bill pri ďalšej zastávke na odpočívadle pokúsil vytasiť revolver, bol stopár vlastne pripravený. Vyskočil von, všetky svoje veci nechal vo vnútri a utekal k rušnej diaľnici Hume Highway.
Kľučkoval, pretože naňho Bill začal strieľať. Paul Onions sa s neuveriteľným šťastím vyhol strelám a po chvíľke zmäteného pobehovania medzi jazdiacimi vozidlami dokázal zastaviť protiidúce auto, v ktorom sedela vyplašená rodina Joanne Berryovej, aby sa im doslova vopchal dovnútra. Kričal pri tom: „Ten magor ma chce zabiť!“
Silne rozrušeného ho odviezli do Bowry na policajnú stanicu, kde s ním spísali hlásenia. Nebolo sa čoho chytiť, a tak protokol z 25. januára 1990 čoskoro založili do archívu. Po tomto adrenalínovom zážitku sa vydal Onions stopovaním z Austrálie. Prvým letom zamieril domov do Anglicka. O Austrálii už nechcel ani počuť. Napriek tomu sa v nej o tri roky neskôr preslávil.
Pátranie po sadistickej beštii
Sedem zavraždených. Stopárov, zahraničných turistov. Mladých ľudí, ktorí sa vydali na cestu za krásami Austrálie, aby tu našli smrť. Tých päť žien a dvoch mužov si niekto vyhliadol, aby ich okradol, znásilnil, mučil a zavraždil. A nakoniec ukryl v plytkých hroboch na opustených miestach štátneho lesa Belanglo.
Krvavý rébus začal v októbri 1993 riešiť komisár Clive Small a jeho Task Force Air. Tak vznosne si vtedy hovoril špeciálny tím 22 vyšetrovateľov, ktorí s ním na prípade pracovali. Výsledky však mali pramalé. Podnebie a divoká austrálska fauna sa stačili postarať o to, že v lese už veľa nezostalo nájdených ľudských pozostatkov.
O to desivejšie bolo vykreslenie ich smrti, ako ho opisovali patológovia. Hlboké zárezy na kostiach spôsobené nožom, početné nesmrtiace strelné poranenia, fraktúry lebečných kostí. Asi najhoršie na tom však bolo poradie zranení.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
