V dvadsiatich rokoch mal za sebou Ivan Milat dva roky v polepšovni, rok v detenčnom stredisku pre mladistvých a osemnásť mesiacov vo väzení. Na slobode pobudne len krátko, za riadenie kradnutého auta bol odsúdený na dva roky nútených prác a potom znova, na tri roky väzenia za ďalšiu krádež.
Psychologický profil ho charakterizuje ako agresívneho a výbušného psychotika, s antisociálnym a predátorským správaním.
V dvadsaťsedem rokoch, vyzbrojený nožom, znásilnil a okradol dve stopárky. Na súd nečakal, fingoval samovraždu a utiekol na Nový Zéland. O návrat do zeme sa pokúsil, na falošný pas, o tri roky neskôr. Vrátil sa, pretože mu umierala matka. Z obvinenia ho vtedy vysekal právnik, ale s krádežami, prepadávaním a znásilňovaním stopárok neskončil ani potom.
Tridsiatiny oslávil pokusom o znásilnenie a zavraždenie dvoch žien, ktoré cestovali stopom z Liverpoolu do Canberry. Prekvapivo za to nebol ani obvinený.
Označiť ho, s takýmto trestným registrom, len za problémového by teda bolo veľmi veľkým eufemizmom. Trestné činy páchal prakticky bez prestania, všade tam, kde sa vyskytoval. A vynikajúcu príležitosť mu na to dávalo aj jeho zamestnanie pri Štátnej údržbe ciest. Migroval kvôli práci celou Austráliou, jeho pracoviskom boli cesty.
Často v miestach, kde skôr alebo neskôr začnú miznúť stopári a stopárky.
Austrália? Už nikdy viac
Dvadsaťštyriročný Paul Onions nešiel toho dňa v roku 1990 stopom prvýkrát, z Anglicka sa do Austrálie vybral, aby cestoval, poznával inú krajinu a zarábal si pritom na brigádach v ovocných sadoch. Aby ušetril a udržal kontakt s miestnymi, skúšal odvoz stopom.
Bill, ako sa volal jeho aktuálny dobrodinec, mu zvezenie sám ponúkol. V aute však vyslal sériu otázok, ktoré Paula zneistili: „Čaká ťa niekto v cieli? Hovoril si niekomu, že pôjdeš so mnou? A keď si bol v armáde, prešiel si tam nejakým špeciálnym výcvikom?“
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
