Patrik Herman, známy slovenský moderátor a novinár, prvýkrát podrobne prehovoril o tom, akým hrozbám čelil počas svojich začiatkov v televízii. Jeho kariéra v médiách, ktorá sa začala v mladom veku, bola plná nečakaných situácií, zastrašovania a napätia.
Popri práci na reportážach o organizovanom zločine zažil sledovanie nielen od mafie, ale aj zo strany štátnych orgánov, vrátane Slovenskej informačnej služby (SIS). Píše o tom zena.pluska.sk.
Patrik Herman začal pracovať v televízii krátko po dvadsiatke, keď sa Slovensko ocitlo v období, kedy organizovaný zločin ovládal veľkú časť verejného života. „Pre mňa bolo to obrovským zážitkom pracovať pre televíziu, ktorá bola v tej chvíli fenoménom. Ľudia na ulici nám fandili, podporovali nás. Začínal som v Televíznych novinách, čiže každý deň som zažil niečo iné. Ani jeden deň nebol rovnaký ako ten predchádzajúci. Žiaden stereotyp,“ spomína Herman na svoje začiatky. Hoci sa spočiatku venoval menej kontroverzným témam, ako bolo školstvo či sociálne záležitosti, veľmi rýchlo sa jeho práca presunula k oveľa nebezpečnejším oblastiam.
Keď v roku 1997 zavraždili Miroslava Sýkoru, jednu z hlavných postáv slovenského podsvetia, Herman dostal úlohu spravodajsky pokryť túto udalosť. „Koho tam poslať? Slobodného, bezdetného benjamínka,“ vysvetľuje, prečo sa stal tvárou reportáží o mafiánskych vraždách. Od tej chvíle sa jeho práca stala pravidelným mapovaním konfliktov v podsvetí, čo znamenalo neustálu prítomnosť rizika.
Život medzi hrozbami
Patrik otvorene rozpráva o praktikách, ktoré zažil. Vyhrážky boli na dennom poriadku – od anonymných telefonátov cez odrezanú hlavu mačky pred dverami až po „pozvania na rozhovor“ s mafiánskymi šéfmi. „Bolo to aj o tom, že vás naložili do auta, odviezli vás do Bratislavských mraziarní na rozhovor s vtedajším šéfom, ktorý sa vám snaží vysvetliť, že páči sa mu vaša robota, ale nepáči sa mu, keď sú reportáže o ňom,“ opisuje Herman atmosféru, ktorá vládla v týchto rokoch.
„Preboha, kde bol môj pud sebazáchovy?“
Na otázku, či sa nebál o svoj život, Herman odpovedá s odstupom: „Dnes už poviem s takým dospeláckym dôvetkom: Preboha, kde bol môj pud sebazáchovy? Vtedy som ho nemal, vtedy ma hnal v podstate taký ten mladícky fanatizmus, …“ Spomína, že mladícky zápal a chuť bojovať za spravodlivosť ho viedli k tomu, aby riskoval bez ohľadu na možné následky. „Jednoducho všetko šlo bokom, strach aj obavy, brali sme na ľahkú váhu vyhrážanie sa a rôzne veci, ktoré sa diali,“ priznáva.
Tajná služba namiesto ochrany
Nebezpečenstvo však neprichádzalo len od mafie. Podľa Hermana bola Slovenská informačná služba, ktorá mala chrániť bezpečnosť krajiny, úzko prepojená s podsvetím. „Štátne orgány boli skrz-naskrz popreplietané s mafiou, aj Slovenská informačná služba, ktorá má dbať na bezpečnosť krajiny. Tá nás napríklad sledovala, akoby sme boli pomaly nepriateľom štátu,“ hovorí. Vďaka rádioamatérom, ktorí im poskytli vysielačky, novinári vedeli, kedy ich sledujú: „Keď sme odchádzali z práce, mal som vysielačku na sedadle spolujazdca a neskôr sme už vedeli tie ich pojmy, že Ľalia odbočila vľavo, Púpava odbočila vpravo… Ale to musel byť strašný amaterizmus, keď obyčajní amatéri sa dokázali na nich napojiť cez vysielačky,“ spomína s humorom.
Diváci boli pre Hermana obrovskou oporou. Často mu nosili jedlo, keď vedeli, že sa domov nedostane. Táto podpora mu dodávala silu pokračovať. „Ale tiež si myslím, že keby sa mi niečo stalo, tak sú podozriví hneď tí, o ktorých som práve nakrúcal reportáž, takže aj to bola taká nepriama ochrana,“ dodal Herman.
