„Keď ho moje deti prvýkrát uvideli, kričali: ‚Ó, otec, ó, otec, neopúšťaj nás, neopúšťaj nás‘. Povedal som im: ‚Držte sa ďalej od svojho otca. Len sa zaňho modlite‘.“ Dcéru Malak vo veku 13 rokov zasiahla úlomok šrapnelu do oka. Ďalšie štyri deti utrpeli ľahké zranenia. Prežili aj traumu z toho, čo počuli a videli – výbuchy a odvážanie ich otca do nemocnice. Neskôr v tú noc, v nemocnici plnej ďalších obetí, bolo Naware potvrdené, že Abed-Alrahman je mŕtvy.
S plačom sa pýta: „Aký bol jeho hriech? Aký bol hriech jeho detí? Aký je môj hriech? V 27. som ovdovela.“ Malak hovorí, že bola prevezená do troch rôznych nemocníc, no o oko aj tak prišla. „Neošetrili ma hneď. Až po troch dňoch ma operovali. Mala som poranené oko a postrelili ma aj do pása. Bolí ma to.“ Potom sa Malak rozčúlila a vykríkla: „Stratila som otca.“
Podľa ministerstva zdravotníctva pod vedením vlády Hamasu v Gaze bolo počas náletu 12. februára v ranných hodinách zabitých najmenej 74 ľudí. Nie je možné presne povedať, koľko mŕtvych bolo civilistov a koľko bojovníkov. Svedkovia a lekárske zdroje však naznačujú, že vysoký podiel mŕtvych boli nebojujúci. Nezávislé palestínske centrum pre ľudské práva so sídlom v Gaze na základe údajov získaných zo zoznamov nemocníc uvádza, že medzi zabitými bolo 27 detí a 22 žien.
„Môjho syna postrelili, suseda zastrelili do hlavy“
Mohammed al-Zaarab (45) z Khan Younis tiež utiekol do Rafahu v domnienke, že to bude bezpečné. Pamätá si, ako ho intenzita útoku zobudila vo svojom stane. „Ostreľovali vrtuľníkmi, prúdovými lietadlami F-16…Môj syn bol postrelený do ruky. Náš sused bol zastrelený do hlavy.“ Nasledujúci deň sa Mohamedov starší otec cítil zle. Vzal ho k lekárovi, no starček onedlho zomrel na infarkt. „Pochoval som ho. Dnes je tretí deň v jeho hrobe. Prečo sa nám to deje?“ pýta sa.
Medzinárodný zdravotnícky zbor, ktorý poskytuje núdzovú pomoc v krízových zónach po celom svete, prevádzkuje poľnú nemocnicu v blízkosti miesta činu. Dr. Javed Ali, chirurg z Pakistanu, bol otrasený prvými útokmi a uchýlil sa do bezpečnej miestnosti v priestoroch pre personál neďaleko nemocnice. „Okrem leteckých útokov sme v pozadí počuli tanky, bola tam aktívna prestrelka z ručných strelných zbraní, ako aj bojový vrtuľník, ktorý išiel nad nemocnicu, bojoval a strieľal na všetky strany. Bolo to veľmi veľmi desivé. Mysleli sme si, že toto je ono.“
Keď zdravotníci počuli zvuk sanitiek, rozhodli sa opustiť bezpečnú miestnosť a pomôcť. Spolu so zranenými prišli ženy a deti, ktoré hľadali úkryt. „Nemocnica sama o sebe je stanová stavba. Takže tam bolo veľa obáv. Je zrejmé, že ak dôjde k nejakému štrajku voči nemocnici, bude to zničujúce, ale museli sme urobiť rozhodnutie, aby sme zachránili čo najviac pacientov.“
„Ten, kto zomrel, je ten, kto má šťastie“
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
