Padák vynašiel a patentoval Slovák Štefan Banič (1870 – 1941), narodený v Smoleniciach. V roku 1907 odišiel za lepším životom do USA.
Patent na voľný pád
Banič, ktorý bol svedkom havárie lietadla v roku 1912, skonštruoval v roku 1913 prototyp padáka. Otestoval ho vo Washingtone pred americkým patentovým úradom a vojenskými predstaviteľmi, najprv zoskočil z 15-poschodovej budovy a následne v roku 1914 z lietadla.
Slovenský padák fungoval na dáždnikovom princípe. Banič mal vyriešený problém takzvaného plávania vo vzduchu, ktorý potenciálnemu užívateľovi umožňoval doplávať vzduchom na miesto vhodné na pristátie. Nemal šnúry, ale pripevnil sa popruhmi priamo na telo v oblasti hrudníka, uvádza web Google Patentny.
Vynález predložil zástupcom letectva USA. Armáda ho síce odkúpila, ale do výstroje nezaviedla.
„Nech je známe, že ja, Stephan Banič, z Rakúsko-Uhorska, som sa usadil v Greenville, Mercer County, v štáte Pennsylvánia, založil som nový mechanizmus na zdokonaľovanie padákov, ktorý podrobne popisujem,“ znel oficiálny text patentu.
Hoci myšlienka padákov bola známa už dávno a Baničov vynález bol radikálne odlišným typom toho, čo poznáme dnes, bol to prvý padák, o ktorom sa vedelo, že sa aktívne používa a zachraňuje životy mnohých amerických letcov počas prvej svetovej vojny. Aj keď Baničovmu padáku celosvetové prvenstvo nepatrí, jeho objaviteľské schopnosti majú v dejinách vedy a techniky nemalý význam.
Netrvalo dlho a padák bol použitý nie pre bezpečnosť, ale pre boj v prvej svetovej vojne. Banič však zostal chudobný a v roku 1920 sa vrátil späť do rodného mesta, kde pomáhal objavovať krasovú jaskyňu Driny na úpätí Malých Karpát pri rodnom meste Smolenice.
