Keď výbuch sopky zničil staroveké Pompeje, zároveň uchoval posledné chvíle obyvateľov mesta v kameňoch na stáročia. Neskôr vznikli odliatky tiel, ktoré vykresľovali príbehy, ako napríklad matku držiacu dieťa alebo dve ženy objímajúce sa vo chvíli smrti. Nové dôkazy z DNA však naznačujú, že tieto interpretácie môžu byť zavádzajúce a skôr odrážajú náš moderný pohľad na minulosť.
Vedkyňa Alissa Mittnik z Max Planck Inštitútu pre evolučnú antropológiu uviedla, že sa tímu podarilo vyvrátiť či spochybniť niektoré zaužívané príbehy o vzťahoch medzi jednotlivcami na základe ich polohy pri nálezoch, čo prináša nové možnosti interpretácie ich identity. Výskum totiž odhalil, že osoba považovaná za matku bola v skutočnosti mužom bez príbuzenského vzťahu k dieťaťu. Zároveň aspoň jedna z osôb, ktoré sa objímali pri smrti — často považované za matku a dcéru alebo sestry — bola tiež mužom. Výsledky tejto štúdie boli publikované v časopise Current Biology. Píšu o tom AP News.
Medzinárodný tím vedcov z Harvardu a Univerzity vo Florencii skúmal genetický materiál, ktorý bol zachovaný takmer dve tisícročia. Po erupcii Vezuvu v roku 79 n.l. sa telá pochované v bahne a popole rozložili a zanechali prázdne priestory. Tieto dutiny boli v 19. storočí vyplnené, čím vznikli známe odliatky.
Tím sa sústredil na 14 odliatkov, ktoré prechádzali obnovou, a analyzoval DNA zo zvyškov kostí spojených s odliatkami. Cieľom bolo určiť pohlavie, pôvod a genetické väzby medzi obeťami.
V tzv. dome so zlatým náramkom, kde sa našli pozostatky predpokladanej matky s dieťaťom, narazili výskumníci na nečakané výsledky. Dospelá osoba nosila zdobený šperk, čo viedlo k dojmu, že ide o ženu. V blízkosti ležali aj ďalší dospelý a dieťa, o ktorých sa predpokladalo, že patria do rodiny.
DNA analýza však ukázala, že všetky štyri osoby boli muži a neboli si príbuzní, čo podľa Mittnik jasne naznačuje, že zaužívaný príbeh o týchto ľuďoch je nesprávny.
Štúdia zároveň potvrdila, že obyvatelia Pompejí pochádzali z rôznych kultúrnych prostredí a väčšina mala korene vo východnom Stredomorí, čo odráža rozmanitú migráciu a kultúrnu výmenu v Rímskej ríši. Pompeje ležia asi 241 kilometrov od Ríma.
Táto práca nadväzuje na výskum z roku 2022, keď vedci prvýkrát sekvenovali genóm jednej z obetí Pompejí, čím potvrdili, že je možné získať DNA z dávnych pozostatkov.
Podľa Gabrieleho Scorrana z Univerzity v Ríme Tor Vergata, ktorý sa podieľal na predchádzajúcom výskume, ale nie na súčasnej štúdii, majú vedci teraz lepší prehľad o živote v Pompejach, keďže skúmali viaceré vzorky. V roku 2022 mali k dispozícii len jednu vzorku a jediné sekvenovanie.
Scorrano dodáva, že hoci zostáva veľa nezodpovedaných otázok, tieto genetické objavy pomaly vytvárajú presnejší obraz o živote v minulosti.
