„Stále však existujú ľudia, ktorí sa boja, že ak niečo podobné nahlásia, poškodia to ich kariéru. Najbezpečnejším prostredníkom pre nich paradoxne nie sú samotní zamestnávatelia, ale médiá,“ hovorí Mastersová.
„Predpokladalo sa, že v priemysle vzniknú nejaké všeobecné pravidlá a inštitúcie. Ukázalo sa, že je to však veľmi ťažké. A hoci nejaké zmeny prebehli, stále chýba systémovejšia snaha o zlepšenie situácie,“ dodala novinárka.
Zmeny prepísané do zvyšku spoločnosti
Hnutie však zasiahlo najmä v Spojených štátoch aj do oblastí, kde súčasná politika a právne predpisy z hľadiska ochrany preživších zlyhávajú. Šesť rokov po #MeToo prijalo 24 amerických štátov viac ako 80 zákonov proti obťažovaniu na pracovisku, vyplýva zo správy Národného centra pre ženské práva (NWLC).
„Niektorí ľudia síce môžu namietať, že #MeToo je mŕtve alebo že už nie je potrebné, ale pravdou je, že zmeny v akomkoľvek spoločenskom hnutí sú pomalé, nelineárne a neprebiehajú naraz. Je zrejmé, že sexuálne obťažovanie nie je len individuálnym problémom, ale aj systémovým problémom. Vyžaduje ochranu v podobe zákonov, ktoré by pomohli zabrániť tomu, aby k nemu vôbec dochádzalo, alebo zaviesť lepšie štruktúry na vytvorenie zodpovednosti,“ napísala vo svojom komentári pre časopis Forbes novinárka zaoberajúca sa nerovnosťami Holly Corbettová.
Hoci sa teda spoločenské hnutie prepísalo svojim spôsobom aj do verejnej debaty, za viac ako šesť rokov od svojho najväčšieho rozmachu stráca podľa niektorých na sile av celej spoločnosti sa nijako zvlášť neprepísalo.
Napríklad v prieskume organizácie UN Women patriacej pod OSN z roku 2021, na ktorom sa zúčastnilo tisíc žien vo Veľkej Británii, 71 percent všetkých respondentiek a 97 percent žien vo veku 18-24 rokov uviedlo, že zažili nejakú formu sexuálneho obťažovania alebo zneužívania na verejnom mieste. V rovnakom prieskume 96 percent respondentiek uviedlo, že obťažovanie, ktorému čelili, nenahlásili, pretože si mysleli, že to nič nezmení.
