Primitívny prototyp čítačky čiarových kódov bolo veľké ako stôl a využíval ako zdroj svetla 500-wattovú žiarovku s volfrámovým vláknom. Tá produkovala toľko tepla, že dokázala zapáliť papier – čo bolo pomerne nepraktické. Čiarový kód využíva binárnu sústavu zo sveta IT a odraz svetla od povrchu – čierna farba väčšinu svetla pohltí, biela farba svetlo odráža. Snímač zaznamenáva a vyhodnocuje množstvo odrazeného svetla – malé množstvo svetla z čiernej plochy znamená 1, veľké množstvo svetla z bielej plochy znamená 0.
Najstaršie čiarové kódy bolo možné čítať iba jedným smerom (1D), v súčasnosti sa bežne používajú čitateľné aj „hore nohami“ (2D). Vzniklo tiež množstvo štandardov, ktoré rôznymi spôsobmi kombinujú množstvo a šírku bielych a čiernych plôch. Jedným z nich je aj UPC (Universal Product Code – Univerzálny produktový kód). Na zakódovanie každého z 12 čísel kódu využíva priestor rozdelený na sedem častí a každá časť môže mať binárnu hodnotu 1 alebo 0.
Prvým nasnímaným produktom s čiarovým kódom UPC sa stal balíček žuvačiek Juicy Fruit od spoločnosti Wrigley’s, stalo sa tak presne o o 8.01 hod. ráno 26. júna 1974. Vývoj čiarových kódov sa však nezastavil a plynulo pokračoval ďalej. Japonská spoločnosť Denso-Wave v roku 1994 vyvinula QR kód schopný obsiahnuť niekoľkonásobne väčšie množstvo informácií ako bežný čiarový kód.
Skratka „QR“ pochádza z anglického slovného spojenia „Quick Response!, čo znamená „rýchla reakcia“ – tento typ kódu bol navrhnutý na rýchle dekódovanie. V súčasnosti to už zvládne väčšina fotoaparátov v mobilných telefónoch, QR kódy si preto získali veľkú obľubu.
