Plán podľa nej zanechá 1000-hektárovú (ha) holinu a ľuďom v tejto oblasti prinesie len ohrozenie ich zdravia, majetku a kvality života. Vystavuje Slovensko riziku ďalšej žaloby a bude znamenať zničenú prírodu, zhoršenie sucha, zvýšené riziko povodní a požiarov.
„Pán Takáč si zvolil najhorší možný postup. Chce stavať na lesníckych postupoch, ktoré opakovane zlyhávajú a nemajú šancu zoči-voči klimatickej kríze a iným environmentálnym výzvam. Ak mu na slovenských lesoch skutočne záleží, musí vedieť, že jediným riešením je prechod na prírode blízke hospodárenie. Tak, ako vo vyspelých štátoch Európy,“ dodala Stohlová.
Výrub stromov, ktoré už lykožrút opustil, nemá žiadny význam
Odstraňovanie stromov, ktoré už lykožrút smrekový opustil, nemá z hľadiska zmenšenia jeho počtu žiadny význam. Môže to mať negatívny vplyv na stabilitu ostávajúcich stromov a priaznivý vývoj následného ekosystému, uviedli Miroslav Blaženec a Rastislav Jakuš z Ústavu ekológie lesa Slovenskej akadémie vied (SAV).
Funkčný manažment lykožrúta v národných parkoch je podľa vedcov založený na zonácii. Poukazujú na to, že v jadrovej zóne nie sú prípustné nijaké zásahy proti lykožrútovi. V nárazníkovej zóne sú však nutné intenzívne ochranné zásahy, aby sa podkôrny hmyz nedostal do okolia. „Problém Tatranského národného parku je v tom, že tam nie je schválená zonácia. Rôzne návrhy jadrovej zóny rôzne zasahujú do piateho a štvrtého stupňa ochrany prírody. Nejasnosť zón, a hlavne nejednoznačnosť pravidiel pre nárazníkovú zónu, výrazne sťažuje kontrolu populácii lykožrúta,“ priblížili Blaženec a Jakuš.
Lykožrút smrekový má podľa nich veľký rozmnožovací potenciál. Počas života je vystavený tlaku predátorov či parazitov, ktorý tento potenciál vo veľkej miere limitujú a prirodzená úmrtnosť lykožrúta pod kôrou smreka sa môže pohybovať od 50 do 90 percent, vysvetlili vedci. „Zdravý a vodou dobre zásobený smrek sa dokáže ubrániť náletu lykožrúta. Naopak, počas silného sucha môže aj niekoľko stoviek jedincov lykožrúta usmrtiť smrek,“ poznamenali.
Blaženec a Jakuš poukázali na to, že jeden napadnutý smrek umožňuje vývoj takého množstva lykožrútov, ktorí sú schopní obsadiť počas suchého roku v horských podmienkach približne päť stojacich stromov. Spravidla sa ohniská lykožrúta vyskytujú do vzdialenosti 500 metrov od miest ich predchádzajúceho výskytu.
„Ak sa na území národného parku vyskytuje v lesnom ekosystéme smrek, tak súčasťou jeho prirodzeného životného cyklu je v istom období aj jeho odumieranie z viacerých možných príčin, medzi ktoré v horských oblastiach najčastejšie patria vetrové kalamity a podkôrny hmyz,“ skonštatovali Blaženec a Jakuš. Doplnili, že z hľadiska zachovania nerušeného priebehu prírodných procesov a zabezpečenia priaznivého stavu a obnovy prirodzených ekosystémov treba vnímať podkôrny hmyz ako prirodzenú súčasť lesa.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
