Vojnovému novinárovi Sebastianovi Jungerovi nie je smrť cudzia, ale jeho vlastná skúsenosť bola iná. Mnohí sa nikdy nedožijú zážitku, čo sa stane, keď zomrieme. No jeden muž sa domnieva, že presne vie, čo sa po smrti stane. Okamih v roku 2020 mu totižto navždy zmenil život.
Tí, ktorí boli z lekárskeho hľadiska vyhlásení za mŕtvych alebo takmer zomreli, sa často vracajú s príbehom o tom, čo videli na druhej strane. Zvyčajne je to nebo, anjeli alebo jasné svetlo. Ale to nie je to, čo Sebastian Junger zažil, keď umieral.
Známy novinár, ktorý pokrýval vojny v Bosne, Afganistane a Libérii, má za sebou dvadsať rokov skúseností so smrťou. Jeho vlastná skúsenosť však spôsobila, že upadol do depresie a premýšľal, aký má zmysel žiť. Vo svojej knihe In My Time of Dying (V čase môjho umierania) si novinár spomína na okamih z roku 2020, ktorý mu umožnil nový pohľad na umieranie.
Začalo sa to neznesiteľnou bolesťou
V tom čase mal 58 rokov a bol na príjazdovej ceste v Cape Cod, keď zrazu začal pociťovať neznesiteľnú bolesť v bruchu. Napísal, že všetko „sa začalo elektricky bieliť“. Zažíval krvácanie do pankreatickej tepny. Ide o miesto, kde praskne tepna alebo sa objaví diera, čo spôsobí, že človek vykrváca do brucha.
Junger si v tom čase nebol vedomý toho, že zomiera, ale mal pocit, že sa zosúva k temnej priepasti. V rozhovore pre LADbible dodal, že „hneď ako som sa postavil, takmer som spadol“, a potom musel „vysloviť slová, o ktorých som si nikdy nemyslel, že ich budem musieť vysloviť – povedal som svojej žene: ‚Myslím, že budem potrebovať pomoc‘.“
Vysvetlil, že po zážitku blízkej smrti sa stal posadnutý časom a tým, že aj jedna sekunda môže navždy zmeniť následky. Preto sa zameral na to, čo by sa stalo, keby sanitke, ktorá sa rútila k jeho domu, trvalo ďalších 15 minút, než by sa ukázala. Alebo čo keby bol niektorý z jeho lekárov v dopravnej zápche? Čo keby býval o desať kilometrov ďalej? Vedel, že by bol mŕtvy. Miestny doktor pre Men’s Health povedal: „Ak máte krvácanie do brucha, čas je rozhodujúci.“
Čas mu nešiel naproti
Kým sa Sebastian dostal k lekárskej starostlivosti, trvalo to hodinu a pol. „Ja som prepálil hodinu a pol, kým som sa vôbec dostal k lekárovi, pretože trvalo dlho, kým sa ku mne dostala sanitka a potom kým ma previezli do nemocnice. To bolo ako celá večnosť. To sú litre krvi. Pravdepodobne som stratil dve tretiny krvi, čo je presne v tom bode, keď idete z útesu a je to.“
Ale keď už mal pocit, že je po všetkom, a nedokázal sa ubrániť tme, objavil sa jeho otec. Vo svojej knihe napísal, že bolo groteskné vidieť ho: „Bol mŕtvy osem rokov, ale bol tam, ani nie tak sa vznášal, ako jednoducho existoval nado mnou.“ Dodal: „Bol som z jeho prítomnosti nesmierne zmätený… Keďže som nevedel, že zomieram, jeho pozvanie, aby som sa k nemu pripojil, mi pripadalo groteskné. On bol mŕtvy, ja som žil a nechcel som s ním mať nič spoločné.“
Našťastie Junger prežil a tri roky sedel a neustále premýšľal nad svojím zážitkom blízkej smrti, kým v priebehu niekoľkých mesiacov napísal svoju knihu. Po tom, čo zažil a aké sú jeho pocity zo smrti, sa stále považuje za ateistu. Nevidel Boha, iba svojho otca. Tento moment však navždy zmenil jeho vnímanie života a smrti.
