Rodina Chabibula Eskerchanova bola vysídlená do mestečka Kyzylrody, 800 kilometrov na juhozápad od dnešného hlavného mesta Kazachstanu Astany.
„Po rokoch mi príbuzní hovorili, že aj keď som vtedy mala len tri roky, tak že som v tvári vyzeral ako osemdesiatročný starček, toľko vrások som vraj mal. To všetko z hladu. Ľudia jedli trávu, ježkov, ďatelinu. Padali sme od hladu a mnohí umierali. Miestni obyvatelia, Kazaši, sami sotva vystačili na vlastné živobytie. Na nás sa pozerali spočiatku so strachom, báli sa nás a hovorili, že sme ľudojedi. Ale časom spoznali, že sme dobrí ľudia, že nikoho nezjeme, a naopak sa s nami začali aj priateliť.“
Odhaduje sa, že počas deportácií a vo vyhnanstve zomrelo najmenej 200-tisíc príslušníkov severokaukazských národov. Od roku 1957, kedy Nikita Chruščov rozhodol o znovuobnovení Čečensko-ingušskej autonómnej republiky, sa Čečenci pomaly smeli začať sťahovať späť na svoju rodnú krajinu na severnom Kaukaze.
„U nás doma, v našej dedine, boli všetky domy obsadené. Predovšetkým ruským obyvateľstvom. Nezostávalo nám než nocovať vonku, na ulici, a čakať, kým noví majitelia opustia alebo nám znovu predajú svoje, skôr naše, hospodárstvo. Ľudia si stavali chatrče a podobné dočasné obydlia vo dvoroch. Ubehlo mnoho rokov, kým noví obyvatelia definitívne neopustili naše domy,“ rozpráva Zulaj.
Čečenci však stále boli vo svojej krajine občanmi druhej kategórie. Zatiaľ čo z dedín a menších miest noví usadlíci z radov Rusov, Ukrajincov a ďalších národov ZSSR vo väčšine odišli, v Groznom tvorili Čečenci stále menšinu. O deportáciách sa nesmelo hovoriť a 23. február sa dokonca oficiálne oslavoval ako Deň sovietskej armády.
Nasledovali tri desiatky rokov relatívneho pokoja, v rámci viac ako dvojstoročného stretnutia medzi Čečencami a Rusmi nevídane dlhé obdobie mieru. Akoby obe strany naberali sily na ďalšiu tragédiu, dve vojny, ktoré sa naplno rozhoreli začiatkom 90. rokov. Ale to je už iná história.
Pripomienka deportácii – čo s ňou?
Čoskoro po rozpade Sovietskeho zväzu sa deportácie začali verejne pripomínať. V samotnom Čečensku v roku 1994 vznikol pamätník z iniciatívy vtedajšieho prezidenta de facto samostatného Čečenska Džochara Dudajeva.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
