Bolo vypravených 180 špeciálnych vlakov po 65 vagónoch, ktoré vyhnancov odviezli do Kazachstanu (viac ako 300 tisíc deportovaných) a Kirgizska (70 tisíc), ďalšie stovky a tisíce skončili v Uzbekistane a Tadžikistane.
Ako vyplýva z dokumentov NKVD, ktoré popisovali podrobné reporty a štatistiku celej operácie, z 520-tisíc Čečencov a Ingušov obývajúcich severný Kaukaz v roku 1944, ich po 13 rokoch deportácií zostalo nažive len 240-tisíc. Viac ako 60 percent populácie teda deportácie a život na nových územiach neprežilo.
Bili sme sa o každú lyžicu
Chabibul Eskerchanov a jeho príbuzní boli naložení do nákladných áut prevážajúcich dobytok. Na ceste do Kazachstanu strávili skoro mesiac. Železnicu lemovali záveje snehu, zima v roku 1944 bola mimoriadne krutá.
„Bolo tam veľa malých detí, mladších aj starších ako ja. Ja som mal vtedy tri roky. Uprostred vagónu stáli kachle, buržujky sme im hovorili. Dospelí na nich opekali kukuricu, a keď upadlo semienko z kukurice na podlahu, my deti sme sa o ne predbiehali. Varila sa tiež riedka polievka, súperili sme medzi sebou o každú lyžicu.“
„Po ceste niektorí umierali hladom, ale nebolo možné ich pochovať. Keď vlak zastavil, aby boli vyložení mŕtvi, toho snehu bolo všade toľko, že mŕtvoly akurát hodili priamo len tak do záveja a zahrabali snehom.“
Po niekoľkých týždňoch, keď dospeli do stredoázijských stepí, začal vlak zastavovať aj preto, aby mohol vysadiť skupiny vysídlencov. Koľko ľudí a kam pôjdu, sa rozhodovalo za chodu. Volalo sa do kolchozov pozdĺž trate, koľko ľudí môžu prijať.
Čečenci si spočiatku na nových miestach museli stavať zemljanky či chatrče z konárov. Rodina Zulaj Sulejmanovej bola vysadená neďaleko mesta Leninogorsk vo východnom Kazachstane. Takmer tritisíc kilometrov vzdušnou čiarou od svojho domova na Kaukaze.
„V akejsi ubytovni nebola ani jedna oddelená miestnosť pre jednotlivé rodiny. Všetci žili v jednom veľkom priestore. Neďaleko bola vápenka, tam začali pracovať moji rodičia. V továrni dali Čečencom topánky vyrobené z dreva a obšité zvrchu tkaninou. Dostávali sme poukážky na jedlo – 100 gramov chleba pre deti, 200 gramov pre dospelých. Ale aj tak sme mali všetci strašný hlad. Ľudia chodili do lesa zbierať lesné plody a taktiež trávu. Mnohí sa odtiaľ nemali silu vrátiť, umierali hladom v lese. Životné podmienky boli mizerné, čoskoro sa rozšíril týfus, strašná choroba, na ktorú zomrela polovica vysídlencov.“
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
