S mnohodenným predstihom obsadili aj odľahlé dediny v horách, často sa ubytovali u miestnych obyvateľov, ktorým nahovorili, že chystajú veľkú operáciu proti nemeckým vojskám. Horali ich podľa svojich tradícií hostili, takže nemali obavy ničoho zlého.
Zastrelili ju na mieste
Zulaj Sulejmanová vtedy mala desať rokov a žila v dedine Čečen-aul. „Pamätám si, ako raz za svitania odviedli môjho otca a všetkých mužov z našej dediny do stajne, ktorú uzamkli. Keď jedna dievčina zo susedného domu videla všade okolo ľudí vo vojenských uniformách, spanikárila a vbehla priamo do ich radov. Zastrelili ju na mieste. Jej otec to celé videl zatvorený v stajni. Snažil sa dostať von a vojaci ho zastrelili za pokus o útek,“ rozpráva Sulejmanová.
„Potom zobrali nás ostatných, deti a matky, a odviedli na kraj dediny. Tam nás naložili na nákladné autá a začali odvážať do mesta, do Grozného.“
Ďalší pamätník, Chabibul Eskerchanov z horskej dediny Ord-Juchoj, neskôr zistil, že nákladné autá zvážajúce deportovaných Čečencov z horských dedín do nížin, boli legendárne americké automobily Studebacker. Tie dodávali počas druhej svetovej vojny Spojené štáty Sovietskemu zväzu v rámci vojenskej pomoci. Červená armáda ich dostala sto tisíc. Nie všetky však slúžili na fronte proti nemeckej armáde.
„Všetkých naložili na tieto automobily a odviezli nás do mesta. Po celej dedine pritom bolo poznať, ako domáce zvieratá vytušili, že sa deje niečo zlé. Psy zavýjali, kravy bučali, neboli podojené ani nakŕmené, bol to hrozný pohľad,“ spomína Chabibul Eskerchanov.
Zulaj Sulejmanovú spolu s ostatnými obyvateľmi dediny odviezli do Grozného, kde ich naložili do vlaku. K dispozícii boli len nákladné vagóny na uhlie a dobytok bez okien, namiesto lehátok len drevené prečne, uprostred každého vagónu malé kachle. Tie však nemohli vagón poriadne vykúriť, Čečencov sužovala strašná zima a hlad.
„Keď niekto zomrel zimou, jeho telo vytiahli a jednoducho položili do snehu. Krajina bola zamrznutá, nedalo sa do nej kopať. Každé ráno, asi tak o ôsmej hodine, rozdávali ľuďom vo vagónoch plechový hrnček s horúcou vodou a sto gramov chleba na človeka. Vyťahovali aj chorých ľudí z vagónov, odvádzali ich a nikto nevie, čo sa s nimi ďalej dialo, do vagónu sa nikdy nikto nevrátil.“
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
