Údajne preto, že ich transport do nížiny by bol príliš nákladný a technicky náročný. Nažive zostali len tí, ktorí neboli v okamihu operácie v dedine, ako práve Salamat Gajev. V deň tragédie bol našťastie s mamičkou na odľahlom pastvisku, kam sa vojaci NKVD nedostali.
„Tam sa moja matka dozvedela o tom, čo sa stalo, o krutosti vojakov. Snažila sa potom s nami deťmi skrývať, pamätám si, že sme prebývali v nejakom medveďom brlohu. Nakoniec nás ale po nejakej dobe aj tak chytili,“ rozpráva Salamat Gajev.
V stodole v Chajbachu stratil Salamat niekoľko príbuzných. „Zomreli tam aj úplní novorodenci – dvojčatá Chasan a Husejn, ktorí sa narodili jednej príbuznej v tú noc, keď sa všetko stalo.“
Nepreukázaná kolaborácia
Oficiálnym zdôvodnením deportácie bolo obvinenie Čečencov a ďalších národov z kolaborácie s Nemcami za ich severokavkazského ťaženia a kvôli „aktívnej a takmer masovej účasti na teroristickom hnutí zameranom proti Sovietom a Červenej armáde“. Údajne musela Červená armáda využiť svoje jednotky miesto na boj s Nemcami na boj s kolaborujúcimi Čečencami. V skutočnosti sa tisíce vojakov namiesto bojov vo vojne zúčastnili organizovania deportácií.
O účasti mnohých Čečencov v takzvaných teroristických hnutiach, teda inak povedané povstaniach proti boľševickej moci, nemožno pochybovať. V roku 1940 prepuklo v Čečensku ďalšie zo série povstania vedené Hasanom Israilovom, ktoré s rôznou mierou intenzity trvalo až do roku 1944.
V otázke kolaborácie s Nemcami sa však názory rôznia. Čečenskí historici to úplne odmietajú, naopak NKVD tvrdila, že na strane wehrmachtu bojovalo proti sovietskym oddielom okolo 18-tisíc Čečencov a Ingušov. Avšak Čečensko nikdy nebolo na území okupovanom Nemeckom, Nemci sa dostali len na západnú časť severného Kaukazu. Mnoho Čečencov bojovalo navyše v radoch Červenej armády. Príslušníci NKVD použili počas operácie lesť, keď využili tradičnú kaukazskú pohostinnosť.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
