Presne pred 80-rokmi zahájili jednotky NKVD a sovietskej armády rozsiahlu operáciu na vysídlenie Čečencov a ďalších kaukazských národov do odľahlých oblastí Strednej Ázie, predovšetkým do Kazachstanu. Pripomienka tejto tragédie je v dnešnom Čečensku viac ako boľavá. Prezident Ramzan Kadyrov ju najskôr úplne zakázal a teraz nevie, ako sa k nej poriadne vrátiť.
„Náhle vojaci zavreli vráta na závore, stodolu plnú ľudí obsypali senom a zapálili. V predtuche smrti ľudia v poslednej chvíli prevalili vráta zo stodoly, ale vojaci začali strieľať z automatov. Hradba z tiel zamedzila v úniku ostatným, všetci uhoreli,“ spomínal pred pätnástimi rokmi pri našom stretnutí v jednej z čečenských dedín Salamat Gajev na udalosti z februára 1944.
Ako päťročné dieťa prežil jednu z najbrutálnejších akcií sprevádzajúcich nie príliš známu tragickú kapitolu z dejín Sovietskeho zväzu – vyhnanie čečenského národa z Kaukazu.
Operácia tajných sovietskych služieb zvaná Čečevica (v preklade „šošovka“), v dôsledku ktorej zomreli desiatky tisíc ľudí, sa začala 23. februára 1944. Okrem Čečencov a blízkych príbuzných Ingušov (spoločne označovaných ako národ Vajnachov) boli na priamy Stalinov rozkaz do rozkazu aj ďalšie moslimské národy severného Kaukazu – Inguši, Karačajevci, Balkari, ale aj krymskí Tatári či gruzínski Turci.
Vyhnanie prebiehalo násilne a tragicky, mnoho ľudí zomrelo hneď v prvých dňoch. Príslušníci NKVD napríklad 27. februára zaživa upálili viac ako 700 ľudí v stodole v horskej dedine Chajbach, predovšetkým starcov, ženy a deti.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
