Nedávne fronty, v ktorých ľudia stáli, aby podporili vlažne opozičného prezidentského kandidáta Borisa Nadeždina, predstavovali vyjadrenie tichej a opatrnej nespokojnosti s pomermi as nezmyselnou vojnou. V radoch, ktoré ľudia stoja k Soloveckému kameňu a ďalším improvizovaným pamätníkom Alexeja Navaľného, je cítiť hlboký smútok, ale aj nezmieriteľnosť a vzdor.
Je otázkou, či sa vyššie zmienená slobodne zmýšľajúca a zatiaľ málo viditeľná časť ruskej spoločnosti dokáže prejaviť. Či pre ňu bude smrť Alexeja Navaľného dostatočným impulzom na to, aby bez ohľadu na všetky riziká nahlas prehovorila a prevzala iniciatívu do svojich rúk.
Čoskoro sa na to ponúkne príležitosť. Stačil s ňou prísť ešte sám Navaľnyj, keď spoza polárneho kruhu vyjadril podporu akcii Poludnie proti Putinovi naplánovanej na poludnie 17. marca, teda na deň prezidentských volieb.
Aj pred smrťou Navaľného musela Vladimira Putina zo spánku budiť nočná mora: Čo si počne s celoruskou demonštráciou, ktorú nikto nezvolal, nikto ju neorganizuje, ale ktorú zároveň nejde zrušiť – nie je predsa možné zabrániť ľuďom, aby sa zišli pri volebných urnách. A čo keď sa toho chopí niekto, o kom ešte nemá poňatia?
Dnes sa ale situácia radikálne zmenila a plánovaná akcia môže nadobudnúť úplne iný rozmach. A predovšetkým získala nový obsah: smrť Alexeja Navaľného.
Ľudia majú niekoľko týždňov na to, aby sa prebrali zo šoku, nabrali dych a rozmysleli sa, či sú ochotní riskovať. A 17. marca na pravé poludnie, kedy v Rusku býva ešte chladno a pochmúrno, môžu vyjsť na ulici, aby predznamenali jar Alexeja Navaľného. Ale tiež nemusia. V tom prípade bude všetko najskôr na dlhé roky prehraté.
O tom, akým smerom sa vychýli kyvadlo histórie, rozhodne to, čo Alexejovi Navaľnému určite nechýbalo – odvaha nevzdávať sa.
