Takéto vyostrenie spoločenských vzťahov môže viesť k ešte hlbšiemu rozdeleniu spoločnosti a k radikalizácii na oboch stranách barikády.
V mnohých bezprostredných reakciách v Rusku aj v emigrácii zaznelo, že so smrťou Navaľného sa stratila alebo aspoň znejasnila perspektíva politických zmien. Takto náladu sympatizantov Navaľného sformuloval filológ a bádateľ v oblasti historickej pamäte Nikolaj Epple, ktorý v súčasnosti žije v Holandsku: „Alexej Navaľnyj dokázal neobyčajným spôsobom generovať nádej. Vydupával ju doslova z ničoho, s neobyčajnou silou ju prebúdzal v neuveriteľnom množstve ľudí. A tí dnes cítia, že spoločne s Alexejom bola zabitá aj nádej.“
A skutočne – dnes, keď tu Navaľnyj nie je, je dvojnásobne cítiť, nakoľko bol schopný nabúravať zdanlivú bezvýchodiskovosť, ponúkať riešenie tam, kde sa situácia zdala beznádejná, dávať do pohybu čas, ktorý sa akoby zastavil.
Špecifická strata nádeje sa pritom týka tých, ktorí v posledných dvoch rokoch opustili Rusko. Z úst prevažne mladých emigrantov na smútočných zhromaždeniach od Tbilisi po Berlín a Amsterdam neraz zaznelo, že s Navaľným zomrela ich nádej na návrat domov.
Odvaha nevzdávať sa
A potom je tu ešte jeden a možno najdôležitejší motív: Okolo improvizovaných pamätníkov s portrétmi Navaľného, sviečkami a smútočnými kvetmi je často počuť, že vraždou Navaľného režim prekročil pomyselnú hranicu. Tu už za beznádejou presvitá aj zlosť, ktorá môže byť v určitých situáciách dôležitým stimulom spoločenských zmien.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
