Nebude prehnané, keď povieme, že spomínaná časť spoločnosti, ktorá si po boku Navaľného prešla roky 2011 – 2024, sa dá počítať na milióny. Aby sme však získali úplný obrázok, treba spomenúť ešte ďalšie kategórie ruského obyvateľstva, predovšetkým generáciu roku 1991. Sú to ľudia, ktorí majú dnes okolo 60 alebo 70 rokov a celý život si nesú odkaz demokratizačného procesu konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych. rokov. Svoju skrytú silu nečakane predviedli na tryznach zvolaných po zavraždení politika Borisa Nemcova v roku 2015 – len v Moskve sa ich vtedy cez najrôznejšie zákazy opakovane zišli desiatky tisíc a smútočné akcie sa postupne premenili na celospoločenský protest.
Títo ľudia brali spočiatku Navaľného kriticky: Nechápali, alebo skôr nechceli pochopiť, jeho politický štýl, v ktorom zdanlivo podružné „reči o korupcii“ môžu mať oveľa väčší efekt než sebaprepracovanejší politický program. Ale v nasledujúcich rokoch si Navaľnyj väčšinou získal aj ich: svojou výdržou a neústupnosťou.
Keď sa po okupácii Krymu a začiatku vojny na Donbase na celú krajinu zniesla vlna zatýkania a represií a klásť odpor sa zdalo nemožné, Navaľnyj to ani na okamih nevzdal. Ani keď mu hrozili uväznením, ani keď ho vydierali zatvoreným bratom Olegom, ani keď sa ho prvýkrát pokúsili zabiť.
A spomenúť treba aj tých (a ani tých nie je málo), ktorí vždy brali Navaľného akoby „s rezervou“: Sympatický mi nie je, ale… Zahrával si kedysi s nacionalizmom, ale… Má príliš veľké ego a vodcovské sklony, ale… Aj tí však nakoniec rezignovali pred Navaľného neutíchajúcou energickosťou a vervou, s ktorou vzdoroval kremeľskému goliášovi.
A hlavu pred ním nakoniec museli skloniť aj jeho najzatvrdnutejší kritici: Keď sa ešte zoslabnutý, po vražednom útoku novičokom, vrátil do Ruska a nechal sa uväzniť. Už totiž nešlo o politika Navaľného s jeho kladmi a zápormi – stal sa symbolom boja za slobodu a morálnym vzorom hodným nasledovania.
Slobodu alebo smrť
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
