A aby toho nebolo málo, dopĺňajú ochrancovia prírody pochmúrne skazky o tom, ako na okraji púšte Gobi hynú divé zvieratá, napríklad endemické sajgy mongolské, pretože majú žalúdky preplnené plasty.
Ako k niečomu takému vôbec mohlo dôjsť? Strácajú snáď Mongoli úctu k prírode, ktorá pre nich bola vždy posvätná?
Bohužiaľ, po desiatkach generácií boli miestni vedení k tomu, že odpadky vlastne problém nepredstavujú. Výrobky z kože, dreva, pálenej hliny, textílie odevov i sedlové tašky, ktoré používali, slúžili k svojmu účelu tak dlho, než sa rozbili a nedali sa opraviť. A potom pri nomádskom sťahovaní na inú pastvinu bolo bežné nechať ich za sebou, pretože sa tieto prírodné materiály samy skôr alebo neskôr rozložili.
Mongolská spoločnosť možno bola dlhé roky v mnohých ohľadoch takmer negramotná, ale zato prakticky bezodpadová. A kultúra zažitej bezstarostnosti pri nakladaní s odpadkami bohužiaľ pretrvala až do súčasnosti, keď sú mongolské domácnosti preplnené síce navýsosť praktickými – ľahkými a odolnými – ale zato nezničiteľnými plastmi. A tie z prírody nezmiznú ani za stovky rokov.
Vo vidieckych oblastiach je nakladanie s odpadmi obvykle horšie ako v meste. V tzv. súmoch – okresoch, tvorených jedinou dedinou obklopenou stepou, kde žijú kočovní pastieri – prakticky neexistuje triedenie. Všetok odpad, od bežného domového odpadu až po jedovatejšie substancie, je bez rozdielu odkladaný na skládky umiestnené na okraji obce.
Tieto skládky sú otvorené a nezabezpečené, preto je odpad roznášaný silnými vetrami po kraji. Väčšina kočovných pastierov žijúcich mimo súmu sa tiež nestará o nejaké vynášanie odpadu na skládku. Buď ho spáli alebo zahodí, ako bývalo zvykom.
Zberný dvor na samote
Že ich s tým niečo v neporiadku samozrejme Mongoli zaznamenali. Keby nič iné, stáda ich rohatého dobytka hynú z tých istých príčin ako sajgy. Kvôli plastom v zažívacom trakte. „Vždy nejaké nájdeme, keď pripravujeme mäso,“ rozpráva napríklad Džalba Batdelgerová. „Kravy, kozy i ovce ich spásajú.“
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
