Zvieratá nachádzajú menej potravy a horšie potom čelia zimným mrazom. Obzvlášť drsným zimám Mongoli hovoria dzud. Kedysi sa ohlásili raz dvakrát za dekádu. „Teraz je to skoro každý rok,“ hovorí Tserenchimed a začína menovať: 2019, 2020, 2021, 2022.
Túžba po kašmíre v Číne a špina v metropole
Nielen kvôli globálnemu otepľovaniu, ale aj kvôli nevhodným zásahom človeka sa mongolské stepi ničia. Teraz je podľa denníka The Guardian 90 percent tamojších trávnatých plání ohrozených dezertifikáciou – hrozí im, že sa z nich stanú púšte. Svoju úlohu zohráva napríklad fakt, že susední Číňania zatúžili po kašmíre.
Aby uspokojili rastúci dopyt, pastieri viac a viac chovajú kozy. Tie žerú trávu aj s korienkami, čím poškodzujú step ešte viac ako ostatné druhy dobytka. „Ale v tejto oblasti nie je iná možnosť. Nie je tu dopyt po mäse,“ hovorí zadlžená Mongolka. Príjmy jej rodiny z osemdesiatich percent pochádzajú z predaja vlny. A na to, aby sa zdvihla z krízy, by potrebovala nakúpiť viac kôz.
Finančné problémy, horšie dostupná potrava pre dobytok a extrémnejšie počasie už prinútili stovky tisíc pastierov k tomu, aby tradičný spôsob obživy opustili a odišli za prácou do mesta. Ani mladá generácia sa do pastierstva nehrnie. Na strednej škole v meste Sant chcú byť študenti učiteľmi, policajtmi alebo lekármi, pasáčky skôr nie. „S týmto drsným počasím je to ťažké,“ myslí si pätnásťročná Shirnentuya Enkhturová.
Ani v metropole Ulánbátaru však mnohí neopúšťajú svoj tradičný stan. V „gerových štvrtiach“, ktoré v meste nekontrolovane vyrástli, sú príšerné hygienické podmienky a mizerná ponuka služieb. Obyvatelia tam v zime kúria uhlím a ďalej tak znečisťujú jedno z najšpinavších miest na svete.
„Znečistenie je to najhoršie, hlavne v zime. V noci cítim ostrú bolesť v pľúcach a keď pľujem, vidím čiernu farbu,“ líči jeden z imigrantov Bartbaatar Ulzibat. Do mesta odišiel v roku 2010 po tom, čo jeden obzvlášť krutý dzud vyhladil na osem miliónov kusov dobytka po celej krajine. Situácia vyvolala masívnu vlnu odchodov do hlavného mesta.
Muž celé roky dúfal, že v špinavom a nevľúdnom Ulánbátare bude len dočasne, kým nenašetrí. Dodnes sa mu to nepodarilo, stále však sníva, že sa jedného dňa nadýchne čerstvého vzduchu na otvorenej pláni. „Tam, kde som žil, už je dnes len zopár pastierov. Všetci sa sťahujú do mesta,“ poukazuje však.
Bohatí pastieri sú súčasťou problému
Na národnej tradícii sú však hrdí aj mestskí Mongoli. „S dobytkom sme pevne zviazaní. Nomádska kultúra je v našich génoch,“ potvrdzuje Byambadorj Sainjargal, predstaviteľ provincie Uvurkhangai. Odborníci a aktivisti preto tlačia na politikov, aby pre miznúce pastierstvo niečo urobili. „Ak nepodniknú okamžité kroky, tento nomádsky štýl života vymrie a naša krajina zostane bez identity,“ varuje riaditeľ organizácie Save the Children Bayan-Altai Luvsandorj, ktorý so svojimi kolegami zaisťuje pomoc pre pastierov.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
