Pastierstvo ako životný štýl je jedným zo symbolov Mongolska aj v 21. storočí. Čoskoro však môže byť kapitolou z učebnice dejepisu. Mongolskí chovatelia dobytka totiž čelia problémom, ktoré pramenia zo zmien klímy. Zákony, ako situáciu ošetriť, sú na stole. Bohatí pastieri sú však súčasťou problému, rovnako ako stredná trieda v Číne, ktorá zatúžila po kašmíre.
„Keď som bola malé dievča, rodičia ma v tráve často nevedeli nájsť, aká bola vysoká. Mali sme veľa lúčnych kvetov a v lete stále pršalo. V posledných rokoch máme sotva nejakú trávu,“ rozpráva šesťdesiatosemročná Jamb Navganová. Rovnako ako ďalší mongolskí pastieri sa aj ona so svojou rodinou dostala do dlhov. Z vlastných úspor už nemala ani na krmivo, minulú zimu si preto vzala pôžičku vo výške 13 miliónov mongolských tugrikov (čo je viac ako 3-tisíc eur).
Navganovi dúfali, že dlhy splatia predajom jahniat na jar, podvyživené zvieratá však nevrhli dosť mláďat. Rodina preto tvrdí, že starú pôžičku zalepí novou. „Je to ako slučka. To, čo sami vyprodukujeme, nestačí na to, aby sme splatili dlhy,“ pokračuje žena. Jej problémy pramenia z premien klímy a prírody, ktoré Mongolsko pozoruje s čoraz väčšími obavami.
Rozľahlá krajina má necelých 3,5 milióna obyvateľov. Z toho sa zhruba tretina živí pastierstvom. Stále sa drží aj žien sused. „Tento nomádsky štýl života je naše dedičstvo a ja som hrdý, že v ňom môžem pokračovať,“ hovorí Ganzorig Tserenchimed, zatiaľ čo vo svojom geru (jurte) pije skvasené kobylie mlieko.
„Kvôli extrémom počasia je to však čoraz ťažšie. Mám skoro päťdesiat a občas si hovorím: ‚Aký to má v takých podmienkach zmysel? Mohol by som to všetko predať a nájsť si prácu v meste,“ opisuje. Keď spomína na minulú zimu, zaškerí sa. Na myseľ mu vytiahne ostrý zimný vietor a tuhá ľadová krusta, ktorá pokryla step a bránila dobytku, aby sa dostal k tráve pod sebou.
Teploty klesali až k mínus 35 stupňom a časť zoslabnutého hladného dobytka uhynula. Zvyšné zvieratá sa zúfalo tlačili k sebe, aby sa aspoň trochu zahriali. Aby ich zachránil, pastier prejazdil stovky kilometrov a hľadal prívetivejšie miesto. Týždne spal vo svojom aute.
Od roku 1940 sa priemerná teplota v Mongolsku podľa dát OSN zdvihla o 2,2 stupňa, čo je viac ako celosvetový priemer. Ročne tiež menej naprší, čo viedlo k suchým letom. A keď už príde dážď, často sa objaví s takou silou a rýchlosťou, že po krajine len stečie a so sebou odnesie aj časť pôdy. Stále častejšie sú aj krupobitie, prachové búrky a ďalšie extrémy.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
