V Kayaköy nájdete veľkú a veľmi dôstojnú školu. Sú tu úzke uličky lemované domami, ktoré sa vinú a dvíhajú po oboch stranách strmého údolia. Uprostred mesta je starobylá fontána. Sú tu tiež kostoly, jeden s výhľadom z kopca za milión na modré Egejské more.
Kayaköy, v provincii Muğla na juhozápade Turecka, je skutočným mestom duchov. Opustené svojimi obyvateľmi a prenasledované minulosťou. Je mementom, v ktorom zastal čas – a zároveň pripomína temnejšie časy v Turecku. Za posledných 100 rokov tu nežili žiadni ľudia.
So svahmi posiatymi nespočetnými rozpadajúcimi sa budovami, ktoré pomaly pohlcuje zeleň, a nekonečnými výhľadmi je to zároveň fascinujúce a krásne miesto na návštevu. V lete, pod jasnou oblohou a spaľujúcim slnkom, je to dosť desivé. Ešte viac v chladnejších ročných obdobiach, zahalené v horských alebo morských hmlách.
Pokojný život zmenila vojna
Pred viac ako storočím bolo Kayaköy, alebo ako bolo známe, Levissi, rušným mestom s najmenej 10-tisíc gréckymi ortodoxnými kresťanmi, z ktorých mnohí boli remeselníci, ktorí pokojne žili spolu s moslimskými tureckými farmármi v regióne. Ale v časoch otrasov okolo vzniku Turecka ako nezávislej republiky sa ich jednoduché životy roztrhli na kusy, píše CNN.
Napätie so susedným Gréckom po skončení grécko-tureckej vojny v roku 1922 viedlo k tomu, že obe krajiny vyhnali ľudí s väzbami na druhú. Pre Kayaköy to znamenalo nútenú výmenu obyvateľstva s moslimskými Turkami žijúcimi v Kavale, v dnešnom gréckom regióne Macedónsko a Trácia.
Novo prichádzajúci moslimovia však údajne neboli spokojní so svojím novým domovom, rýchlo sa pohli ďalej a nechali Kayaköy chátrať.
Pretrvávajúci smútok
Medzi veľmi málo ľuďmi, ktorí zostali, patrili starí rodičia Aysun Ekiz, ktorej rodina dnes prevádzkuje malú reštauráciu neďaleko hlavného vchodu do Kayaköy, kde sa občerstvujú turisti, ktorí sa prídu pozrieť do mesta. Príbehy týchto ťažkých rokov sa tradovali z generácie na generáciu.
„Gréci kričali, pretože nechceli odísť, hovorili mi moji starí rodičia,“ hovorí Ekiz, ktorá dnes návštevníkom predáva ručne vyrábané šperky. „Niektorí dokonca nechali svoje deti, aby sa o ne postarali tureckí priatelia, pretože si mysleli, že sa vrátia. Ale nikdy sa tak nestalo.“
Ekiz hovorí, že rodina jej starých rodičov boli pastieri a ľahko sa prispôsobili životu na okraji mesta. Väčšine z ich presídlených kolegov sa nepáčilo žiť v Kayaköy, pretože steny domov boli natreté modrou farbou, údajne preto, aby odpudzovali škorpióny alebo hady.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
