Na telefonát nikdy nezabudnem
V ten deň mala Veronika Oslzlá službu na zdravotnom operačnom stredisku pražskej záchrannej služby a prijímala tiesňové volania. Na prvý telefonát z filozofickej fakulty podľa vlastných slov nikdy nezabudne. Išlo o študenta, ktorý bol postrelený v jej učebni. „Najprv som si myslela, že si možno niekto robí žarty alebo že ide o cvičenie, o ktorom nám zabudli povedať, ale v pozadí na dispečingu som si všimla kolegu, ktorý niekomu povedal, aby sa zabarikádoval, takže som rýchlo pochopila, že sa to naozaj deje a nie je to zlý sen,“ spomína na prvé sekundy.
Telefonát so zraneným študentom, ktorý volal o pomoc, trval približne 23 minút. Medzitým dvakrát odpadol. Počas hovoru operátor nepočul streľbu, ale napriek tomu sa bál zavolať dievčaťu späť na prvýkrát, aby zvonením neupozornilo strelca. „Bola to chvíľa, keď si nebola istá, či je strelec stále na mieste,“ vysvetľuje. Zranená žena však sama znova zavolala a potom hovorila s operátorom, kým do miestnosti neprišla polícia.
Dievča nebolo v triede samo, boli tam s ňou aj ďalší zranení spolužiaci. „Najprv som jej povedala základné veci, ako napríklad zabarikádovať sa, schovať sa. Keď som zistila, že je zranená, povedala som jej, čo má robiť, ako si má pomôcť, aby zastavila krvácanie, pretože mala strelné poranenie stehna. Strašne ma prekvapilo, že v tej šialenej situácii bol v jej hlase obrovský pokoj, že počúvala, čo jej hovorím, aj keď, samozrejme, nariekala,“ hovorí Oslzlá.
„Plač nešiel zastaviť“
Po zvyšok minút sa pokúsila byť podporou pre dievča, aby v situácii nebola sama. „Bola to pre mňa strašná bezmocnosť, nie je nič horšie, ako byť požiadaný na telefóne, že nechce zomrieť a chce ísť domov, a vy sa snažíte vysvetliť, že každý robí všetko, čo je v našich silách, aby ich vyvrátil z tohto šialenstva,“ povedala, keď plakala sama s dievčaťom.
Po telefonickom hovore vedela, že nebude dobré vrátiť sa k tiesňovým volaniu a pomohla koordinovať medzi nemocnicami a záchranármi. Po zmene mali možnosť využiť pomoc krízových zásahov. Ale to všetko prišlo k nej psychicky doma. „Plakanie sa nezastavilo ani nepochopilo, čo sa stalo, čo sme boli svedkami. Potom sedíte na televízore a počúvate, čo sa pokazilo,“ povedala.
Stále si pamätá číslo dverí triedy. To je jediná vec, ktorú vie o zranenom študentovi, nepýtala sa jej meno. „Myslím si, že to bola nejaká ochrana, že som sa nepýtala, pretože som do nej už bola veľmi emocionálne vtiahnutá,“ hovorí operátorka retrospektívne. Bolo pre ňu rozhodujúce naučiť sa nasledujúci deň, že nikto nezomrel z triedy, z ktorej volala. Až do tej doby nemohla prestať premýšľať o nej. Pamätá si telefonát po celú dobu. „Bola to pre mňa najpsychicky najnáročnejšia výzva,“ uzatvára Oslzlá, ktorá pracuje v sanitke desať rokov.
