Bol to najťažší zásah v jeho 15-ročnej kariére. „Môj kolega to opísal presne: mali sme väčšie incidenty, pri ktorých bolo viac zranených, ale väčšinou ide o dopravné nehody a nehody sa stávajú, ale toto sa nemá stávať. Toto bolo koncentrované zlo na jednom mieste, tam to bolo najťažšie,“ hovorí.
Nechcel tomu veriť
Tri minúty. Tak dlho trvalo policajtovi Radomírovi Bohuslávkovi, kým sa 21. decembra dostal na filozofickú fakultu po tom, čo dostal hlásenie o strelcovi. Na podobnú situáciu sa pripravoval, ale hoci za 28 rokov práce v polícii videl a zažil už veľa vecí, toto bola pre neho úplne nová situácia.
Išiel na miesto činu a stále si myslel, že to predsa musí byť len ďalšie cvičenie. „Najhoršie bolo presvedčiť svoju hlavu, že sa to naozaj deje. Dovtedy sme to naozaj nezažili. Samozrejme, zmenilo sa to, keď nám kolega podal informáciu, že tam hore sú mŕtvi ľudia…“ spomína člen tímu veliteľa pohotovostnej motorizovanej jednotky.
Bohuslávek, ktorého kolegovia volajú „Bobo“, bol jedným z troch veliteľov zásahu. Jeho hlavnou úlohou bolo v policajnom žargóne „vyčistiť budovu“, teda zabezpečiť jej bezpečnosť. Vyšiel na štvrté poschodie, kde strelec zabíjal. Zo všetkých emócií v tej chvíli bol pre neho najsilnejší pocit bezmocnosti. Videl veľa zranených ľudí, ktorým by rád rýchlo pomohol, ale uvedomil si, že jeho úlohou je predovšetkým riadiť zásah.
V jednej triede si všimol dievča s prestrelenou nohou. Priložil jej aspoň škrtidlo. „Ale keby som zachraňoval, nemal by kto riadiť. Musel som sa od nej vzdialiť a odísť. To je ten boj vo vás. Máte potrebu ju zachrániť, ale zároveň viete, že musíte urobiť niečo iné, aby zásah vyšiel,“ vysvetľuje. Jeho inteligentné hodinky ukazovali takú úroveň stresu, že už ani nedokázali zmerať jej hodnotu.
Pri spätnom pohľade na seba na zázname z priemyselnej kamery ani nevedel, že to prežíva. Nespal 40 hodín po zásahu. Každý deň sa mu v mysli vracia 21. december. Spolu s kolegami využil služby psychológa a najväčšiu podporu mu poskytla rodina. V takejto tragédii je ťažké nájsť pozitíva, napriek tomu Bohuslávek jedno spomína. „Vďaka nej som si uvedomil, že všetko nie je automatické, a paradoxne som mal lepšie emočné Vianoce.“
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
