Necítil som hlad či smäd
Ondrej Šedivka, záchranár a vedúci oddelenia krízovej pripravenosti, bol práve na základni, kde je umiestnená špeciálna technika. Konkrétne napríklad vozidlá Golem a Fénix, ktoré obe vyrazili na akciu na Filozofickej fakulte. „Fénix je veľkokapacitná sanitka až pre 12 osôb a Golem je mobilná stanica urgentnej zdravotnej starostlivosti, kde je možné ošetriť zranených, je krytá a vykurovaná, čo sa vzhľadom na poveternostné podmienky v ten deň ukázalo ako veľká výhoda,“ opisuje záchranár.
Po príchode na vysokú školu vedel, že nejde o štandardnú situáciu. „Cvičenia sa snažíme robiť tak, aby sa čo najviac približovali realite, ale tu sme vedeli, že je to naostro… Zároveň sme ako „krízoví záchranári“ zvyknutí veliť, a tak si udalosť neberieme tak k telu, pretože musíme situáciu riadiť, mať úplný prehľad,“ opisuje prvé minúty, keď s kolegami dorazili na miesto. V tom čase ešte stále prebiehala streľba a trvalo niekoľko minút, kým začali prenášať pacientov.
Podľa jeho slov sa okamžite začali uplatňovať postupy, ktoré sa naučil na mieste, ako postupovať v krízovej situácii. Spolu s kolegom mal na starosti tzv. transfer pacientov, čo znamená, že mali na starosti registráciu ľudí a ich prevoz do nemocníc. „Boli sme vlastne jediným miestom v rámci celého zásahu, cez ktoré prechádzali všetci pacienti,“ vysvetľuje. Práve vďaka ich práci bolo možné zistiť, kam bol kto prevezený.
Počas hodín, ktoré strávil na mieste, necítil hlad, smäd ani zimu, hoci mal na sebe len tričko. „Až o desiatej večer som si uvedomil, že mi je zima. Moji nadriadení ma museli zastaviť a vnútiť mi bundu. Je to prirodzená adrenalínová reakcia,“ vysvetľuje. Nasledujúci deň bojoval s pocitmi hnevu, zmätku, ale aj hrdosti. „Bol som hrdý na svojich kolegov, ktorí tam boli, pretože boli úžasní. Ale na Štedrý deň si moje telo povedalo stop a tri dni ma odstavila únava a horúčka,“ hovorí.
Noc s koronermi
Podľa jeho slov je ťažké vybrať nejaký výnimočný moment. Na otázku, či si z tohto dňa chce odniesť nejaký zážitok, odpovedá záporne. „Nechcem žiadny vymazať, chcem si ho zapamätať do konca života. Nie preto, že by som na to chcel spomínať s túžbou, ale sú to veci, na ktoré by sa nemalo zabudnúť,“ vysvetľuje. Jeden moment však predsa len trochu prevláda. „Asi keď všetci odišli a my sme tam zostali v budove s koronermi, ktorí sa starali o zosnulých. Strávili sme tam celú noc až do pol deviatej ráno, keď záchranná služba úplne skončila,“ hovorí.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
