Tragická udalosť na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe krátko pred Vianocami zasiahla do života mnohých ľudí. Strelec v budove na Námestí Jana Palacha zastrelil 14 ľudí, potom zranil seba a ďalších 25 osôb. MF DNES priniesla príbehy tých, ktorí v deň streľby pomáhali zachraňovať životy.
O strelcovi sa dozvedel Tomáš Kotrouš aj jeho spolužiak Tomáš Hercík. Sedeli spolu v triede a sledovali prezentáciu, keď krátko pred 15. hodinou dostal iný študent správu, že na štvrtom poschodí je strelec. Hercík tam okamžite vybehol, aby sa pokúsil varovať čo najviac ľudí na štvrtom poschodí. Kotrouš bežal za ním, na treťom poschodí na neho volal, aby sa nezbláznil, a vrátil sa. Herčík bol však príliš ďaleko a nereagoval. „Vtedy som počul streľbu,“ hovorí Kotrouš.
Zo schodov videl, že do budovy vstúpila polícia. Okrem neho bolo na schodoch veľa ďalších ľudí. „Bál som sa, že príde strelec a začne strieľať do ľudí na schodoch, a videl som aj to, že polícia sa musela prebojovať cez všetkých ľudí na schodoch,“ hovorí hnedovlasý mladík. „Neviem… Asi som si racionálne povedal, že som na tých schodoch nemal byť,“ uvažuje Kotrouš.
Stretával sa s vrahom
Zbehol dolu schodmi, aby sa zabarikádoval v učebni na druhom poschodí, kde mal predtým hodinu historiografie. Skôr než sa tam spolu s ostatnými zamkol, napadlo mu, že by mal varovať ostatných v susedných triedach na poschodí. „Bál som sa, že sa predo mnou zatvoria a ja potom zostanem na chodbe sám a strelec ku mne príde. To bol môj najväčší strach v ten deň,“ rozpráva.
Na svoje obavy mal dobrý dôvod. Už vedel, že útočník bol tiež študentom histórie, takže druhé poschodie dobre poznal a často sa s ním stretával v knižnici. Ale potreba varovať ostatných prekonala jeho strach. Narazil na dámy, ktoré vyšli zo štvrtého poschodia približne v tom istom okamihu, keď útočník začal strieľať. Netušili, čo sa deje. Vzal ich so sebou a vrátil sa do svojej triedy.
Šesť minút po tretej hodine zavolal na tiesňovú linku 911, dozvedel sa, že sú na ceste. Potom sa zabarikádoval spolu s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi, zhasol svetlo a bol ticho. Trikrát nereagovali ani na výzvu polície, aby vyšli von. Báli sa, že ide o prepadnutie. Zvonku počuli streľbu a na mobilné telefóny dostávali rôzne správy od spolužiakov. Za dverami Kotrouš počúval, čo sa deje na chodbe. Počul, že jeden strelec bol zlikvidovaný, ale mohlo ich byť viac. Nakoniec ich skupina vyšla von ako jedna z posledných. Na chodbu nebol pekný pohľad, na kaluže krvi asi nikdy nezabudnú.
Odvtedy sa snažili nečítať žiadne správy o streľbe a sústrediť sa na svoje koníčky. To je preňho najlepšia terapia. Rovnako ako Herzog nevyužíva ponuku fakulty, aby si skúšky presunul na iný semester.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
