Do denníka si napísala, že prvý rok bol plný ťažkostí. Bez príjmu žobrala sama o zásoby aj o jedlo. Zažívala pochybosti, osamelosť a pokušenie vrátiť sa do pohodlia kláštorného života. Rozhodla sa ale zostať a vytrvať.
Jej úsilie rýchlo upútalo pozornosť indických predstaviteľov vrátane premiéra. S pomocou vlády a donorov premenila opustený hinduistický chrám na hospic. Všetci tu dostali lekársku starostlivosť a možnosť (dôstojne) zomrieť v súlade s ich vierou: moslimovia čítali Korán, hinduisti dostávali vodu z Gangy a katolíci posledné pomazanie.
Jej vplyv rástol a Matku Terezu začali spoznávať aj ľudia za hranicami Indie.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Založila svoj vlastný rehoľný rád Misionárok lásky, ktorý sa od samého začiatku zameriaval na pomoc tým najchudobnejším a umierajúcim. Nerobila rozdiely vo veku, rase ani pohlaví. Matka Tereza potom zakladala nemocnice pre mladých, útulky pre opustené deti a siroty, starobince pre starých aj hospice pre nemohúcich a umierajúcich.
Budovaniu svojho rádu, ktorý sa postupne stal skôr masívnou humanitárnou organizáciou, venovala prakticky celý svoj aktívny život a časom sa stávala čoraz známejšou a populárnejšou nielen v kresťanskej spoločnosti. Známa bola tiež svojim jednoznačne odmietavým postojom k potratom.
Ku koncu svojho života sa venovala predovšetkým cestovaniu po svete, preberaniu rôznych cien vrátane Nobelovej ceny za mier (1979) alebo Templetonovej ceny (1973), ktorú získala ako vôbec prvá žena v histórii.
Matka Tereza zomrela 5. septembra 1997.
15. februára 2016 podpísal pápež František dekrét, ktorým bola Matka Tereza svätorečená. Z tohto uhla vyzerá jej životný príbeh aj dielo, ktoré po sebe zanechala, úžasne, pokorne a úctyhodne.
Všetko má ale háčik… už za jej života sa okolo jej rádu vyrojilo množstvo kritiky, ktorá neutíchla dodnes.
