Miloš: Dôvod bol veľmi prozaický. Asi sme všetci počuli o COVID-19, takže aj v našom prípade bol dôvodom odchod z Maurícia, ktorý mal takisto problémy s COVID-19. Prišlo to veľmi náhle a nečakane, pretože sme boli na vrchole turistickej sezóny, kedy sa COVID-19 prehnal cez svet a začali sa realizovať prísne opatrenia. Ostrov k tomu pristúpil veľmi radikálne, v televízii vystúpil premiér krajiny a veľmi vážne vyhlásil, čo sa deje, a upozornil obyvateľov aj turistov, aké následky to prináša. Mali sme pár dní na to, aby všetci turisti opustili krajinu, pretože plán bol, že sa krajina hermeticky uzavrie, aby sa vyhli šíreniu tohto ochorenia. Jednoducho povedané, kto neopustí ostrov, tak je otázne, kedy najbližšie sa z ostrova bude dať dostať inam do sveta.
Vy ste nemuseli odísť?
Miloš: Nemuseli sme odísť, ale nejak sme tušili, čo to spôsobí, pretože turisti utekali z ostrova, my sme im, samozrejme, pomáhali, aby všetko prebehlo hladko. Tušili sme, že nás čaká náročná doba, a tak aj bolo. My sme na ostrove vydržali ešte 3 mesiace a za ten čas sme si užili tie najprísnejšie obmedzenia, aké si viete predstaviť. Nedá sa to porovnať s tým, čo sa dialo na Slovensku.
O mnoho prísnejšie opatrenia?
Miloš: O mnoho prísnejšie. Tomu by človek ani nechcel veriť.
V čom to bolo najprísnejšie?
Miloš: Premiér krajiny vystúpil a povedal, že na 2 týždne je úplný zákaz vychádzania. To znamená, že keď niekoho nájdu policajné zložky na ulici, tak ide na 5 rokov do väzenia a zaplatí v prepočte 5 000 eur pokutu. Boli sme s tým konfrontovaní, pretože ľudia ostali 2 týždne doma, lietali vrtuľníky s termovíziou. Policajné hliadky chodili po ulici a bolo to veľmi prísne nastavené. Po 2 týždňoch sa to začalo trošku uvoľňovať, mohli sme ísť aj do supermarketu si nakúpiť potraviny. Do potravín sme šli štíhlejší (smiech). Aj vďaka opatreniam sa krajine podarilo s touto chorobou vysporiadať relatívne rýchlo. Uvoľňovanie prišlo do štádia, že si s tým nakoniec poradili. My ako zamestnanci cestovnej kancelárie sme zo dňa na deň prišli o prácu a otázka znela, či ostávame na ostrove aj naďalej. Nevedeli sme, dokedy táto situácia bude trvať alebo ako sa nejakým zázrakom dokážeme vrátiť domov na Slovensko.
Po troch mesiacoch toho najhoršieho sme sa rozhodli, že v rámci repatriačného letu sa nám podarilo dostať z Maurícia do Paríža, a potom následne na Slovensko. Dobre sme sa rozhodli, pretože obmedzenia týkajúce sa covidu a vypnutie cestovného ruchu trvalo dva roky. Byť dva roky v krajine a nemať príjem či perspektívu, čo bude zajtra, by bolo veľmi náročné pre každého. Vyhodnotili sme to tak, že sa jednoducho nič nedá robiť a museli sme sa vrátiť na Slovensko. Nešlo o naše rozhodnutie opustiť krajinu, a poviem možno prehnane, že ak by neprišla situácia s covidom, tak tu teraz nesedíme, ale stále sme na ostrove a pracujeme tam.
Stále ste však s ostrovom prepojení, pretože ste doniesli na Slovensko pravý maurícijský rum. Prečo práve rum? Kde a kedy to vzniklo, že ste sa opäť napojili na Maurícius?
Miloš: Počas 5 rokov, keď človek žil na ostrove a stretával sa s miestnymi ľuďmi, a pracoval v turizme, tak väčšinou každý týždeň sme navštevovali tie najkrajšie, najzaujímavejšie miesta na ostrove. Maurícius je rumová krajina. Kto bol na Mauríciu to môže len potvrdiť. Približne 90 % poľnohospodárskej pôdy na ostrove sa využíva na pestovanie cukrovej trstiny, čo je nenáročná plodina na pestovanie. Keďže je to tropický ostrov, má veľmi ideálne podmienky, a navyše ide o sopečný ostrov, takže pôda je veľmi výživná. Z cukrovej trstiny sa vyrábajú dve komodity, a to trstinový cukor a rum. Za 5 rokov sme spoznali veľké množstvo ľudí, ktorí sa pohybujú v rôznych sférach na Mauríciu.
Jeden z našich priateľov je človek, ktorý sa venuje produkcii rumu, má vlastnú fabriku. Zoznámili sme sa a spriatelili, a za tie roky vzišlo z priateľstva niečo, čo nabralo konkrétne kontúry, z ktorých vznikla veľmi pekná spolupráca. Vznikli z toho dve prémiové značky rumov, ktoré som doplnil o moje nápady a celkový dizajn. Predchádzalo tomu neskutočne veľa hodín degustácií a vyberania správnej kombinácie na to, aby tie dve značky rumov vznikli. Všetko dobre dopadlo a dnes môžem povedať, že som producent rumu, ktorý z Maurícia dováža do Európy dve prémiové, limitované edície rumov. Množstvo Slovákov už malo možnosť ochutnať a myslím, že spätná väzba je veľmi pozitívna, z čoho sa tešíme.
Ako sa vyrába rum? Sú nejaké špeciálne postupy prípadne, čím sa to odlišuje?
Lenka: Špeciálne postupy asi Miloš neprezradí, keďže je to tajomstvo. (smiech) Doplním, že keď sa kreoval rum, ako by mal chutiť a keď sa celkovo vylepšovala receptúra, tak prebehlo množstvo degustácií, ktoré sme spoločne, ako správni manželia, museli absolvovať, aby sme našli rovnováhu. Každému chutia iné rumy, a preto to bol obojstranný súzvuk.
Teším sa hlavne z toho, že sme na Slovensko priniesli kúsok Maurícia, možno aj pre tých, ktorí nemajú možnosť ísť na tento ostrov alebo ich v tom niečo limituje, pretože nie vždy je cestovanie otázka peňazí, niekedy skôr otázka zdravotného stavu alebo fóbií. Ostrovu sa snažíme oplatiť pohostinnosť a príležitosť spoznať niečo iné aj takouto formou. Práve preto sme sa rozhodli televíznym divákom porozprávať trošku viac o ostrove, aby sa inšpirovali a odvážili vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, a vyskúšali niečo nové, iné chute, iné vône, pretože Maurícius je skutočne ostrov, ktorý sa oplatí navštíviť. A ak ho nemôžete navštíviť, aspoň ho ochutnajte prostredníctvom nás.
Miloš: Spomenul som, že Maurícius je rumový ostrov. Je aj nie je to pravda, a poviem „pikošku“. Miestni ľudia majú radi rum, ale pre nich je pravým alkoholom whisky. Je to zvláštna vec, lebo na ostrove je niekoľko svetovo známych výrobcov rumu a ľuďom, ktorí sa tejto tematike venujú, netreba Maurícius špeciálne predstavovať. Konzumácia whisky je paradoxom, ale keďže poslednými kolonizátormi ostrova boli Briti, tak to v nich zostalo zakorenené a aj miestnym obyvateľom to istým spôsobom vštepili. Rumy z Maurícia majú celosvetovo určitý cveng, pretože aj rumové fabriky sa zúčastňujú na svetových podujatiach a súťažiach a získavajú veľmi zaujímavé ocenenia.
Stále prízvukujem, že Maurícius je síce maličká krajina, ale veľmi pestrá, rôznorodá. Rumy sú vyrábané s láskou, z kvalitných surovín, krištáľovo čistej vody, kvalitnej cukrovej trstiny, ktorá sa práve pri prémiových značkách zbiera ručne. Pre mnohých je to celoživotným poslaním. Kto raz navštívi výrobňu rumov, vtedy pochopí, ako sa rumy skutočne vyrábajú na ostrove a ako sa plnia. Je to úžasný proces s úžasnými ľuďmi. Okolo je veľa srandy, keďže celý ostrov je o úplnej inej mentalite, než na akú sme my naučení. Lepšie je vidieť, ako stokrát počuť, alebo ideálne rovno ochutnať. Všetkým ľuďom odporúčam, ktorí zvažujú návštevu novej krásnej krajiny, plnej pestrosti, určite choďte na Maurícius a nevynechajte ani jednu z výrobní rumov. Väčšinou sa to spája s degustáciou, výkladom, prehliadkou.
Prinášate kúsok Maurícia nielen v podobe rumu, ale máme tu napríklad kávu a ďalšie produkty. O aké ide?
Lenka: Tým, že sme na ostrove strávili 5 rokov, sme si vytipovali najlepšie produkty, ktoré nám najviac chutili a ktoré boli aj pre nás netradičné, lebo sme ich v Európe nemohli zohnať. Mne sa podarilo stať dovozcom kávy z Maurícia na Slovensko. Neviem, či sa to zmenilo, ale pokiaľ viem, som jediná na svete, ktorá vyváža kávu z Maurícia. Je to najmenšia kávová veľmoc, pretože produkcia kávy na ostrove postačuje pre potreby ostrova. Územie je limitované, a preto sa ani nesnažili expandovať do sveta, aby mali šancu pokryť dopyt, ktorý je po káve. V tomto sú lokálpatrioti, že sa svoje produkty snažia spotrebovať a príliš nevyvážať.
Ako sa ti ich podarilo presvedčiť?
Lenka: Hovorím tomu čaro osobnosti. Určite je to aj tým, že sme počas 5 rokov spoznali veľa ľudí, vždy sme sa snažili aj propagovať, promovať Slovensko, rozprávať o našej krajine. Videli, že máme úprimný záujem o Maurícius, o ich krajinu. Myslím, že toto bol zlomový moment, pretože Mauríčania sú veľmi emotívni, dobrosrdeční a otvorení ľudia. Akonáhle vidia úprimný záujem o nich, nie divadlo, tak sa vám aj oni otvoria, a potom sa vám snažia pomôcť a podeliť sa s vami.
Veľakrát sa nám stalo, že aj cudzí ľudia na ulici sa nás len tak opýtali, ako sa máme alebo niečo pochválili, alebo sa potešili z toho, že máme zdravé dieťa. To sú veci, ktoré v dnešnom svete nie sú až také samozrejmé. A zrejme aj toto zavážilo, že sa mi podarilo nakontaktovať na jedinú pražiareň kávy, ktorá je na ostrove. Dokonca som sa stretla, aj spolu s Milošom, s pražiarom, ktorý pracuje od roku 1968 a praží tú kávu.
Mnohí miestni ľudia vôbec netušia, kde sa pražiareň a plantáže nachádzajú. Podarilo sa nám dostať dovnútra a dohodnúť sa s nimi. Musím povedať, že či je to káva, kandizované ovocie, exotické džemy, vanilka, alebo čaje, všetky tieto produkty sú naozaj skvelé. Sú skutočne prírodné a iné, aké dostaneme u nás. Preto sme si vyberali produkty, ktoré vystihujú a sú príznačné a charakteristické pre ostrov. Snažili sme sa vybrať aspoň kúsok toho najlepšieho z ostrova, pretože majú veľmi veľa produktov, ktoré fantasticky vyrábajú vďaka podmienkam, ktoré majú.
Ako často chodievate na Maurícius?
Miloš: Po návrate na Slovensko sme sa museli naspäť aklimatizovať v našej krásnej krajine, čo bol postupný proces. Veľkým šokom pre nás bolo, že náš syn, ktorý už mal v čase návratu na Slovensko 5 rokov, tu hodil kotvu, ako stále hovorím manželke. Keď sa vrátil na Slovensko, tak nejak prirodzene povedal, že on už nikam nechce ísť, lebo zrazu rodina, starí rodičia a ich pozornosť sa všetka upriamila na neho. Keď to takto navnímal, povedal si, že tu je pre neho stred vesmíru, tu mu je najlepšie. Zostali sme skutočne v šoku, lebo sme sa viac-menej plánovali vrátiť na ostrov a pokračovať v našich pracovných aktivitách, ale náš synček nás veľmi rýchlo presvedčil, že „nie, rodičia, vy budete teraz počúvať mňa“. (smiech)
Päť rokov sme si tam užili, teraz sa budeme my „prispôsobovať“. Mysleli sme si, že tým, že prežil na Mauríciu prvých päť rokov života, že sa stane jeho domovom a prirodzene ho to bude naspäť ťahať, ale opak bol pravdou. Bolo to veľmi zvláštne, ale veľmi pekné, milé, emotívne. Tým, že sme si za tie roky vybudovali skvelé kontakty, výbornú spoluprácu s našimi priateľmi, ktorí nám produkty umožňujú dovážať na Slovensko, tak sme si rozbehli všetky procesy a rozhodli sa, že na Slovensku nejaký čas zostaneme a uvidí sa neskôr.
A to „uvidí sa“ trvá už štyri roky. Takže štyri roky sme na Slovensku, medzitým pracujeme na našich projektoch, ale venujeme sa aj iným, prospešným veciam. Kontakt s Mauríciom je jednoducho pupočná šnúra, poviem, ako to je. Sme spojení s priateľmi, s obchodnými partnermi, takže sme na Maurícius nezanevreli a táto kapitola nášho života pokračuje ďalej. Po pár rokoch sa ideme znova pozrieť na Maurícius, stretnúť sa s priateľmi, partnermi, obchodnými a bývalými kolegami. Ideme si trošku dobiť batérie, takže naša sága pokračuje ďalej. Synáčik nám povedal, aby sme šli a užili si to, on tu má školu a futbal, takže nám dal dvojtýždňové prázdniny.
Lenka: On je v tomto veľmi zodpovedný. Keď sme sa ho pýtali, či nechce ísť tiež, povedal, že nie, musí chodiť do školy. Pritom je skutočne výborným žiakom, veľmi dobre sa učí a je úspešný športovec, ale jednoducho odmietol a pôjde až, keď bude mať prázdniny, aby nevynechal zo školy. Má prirodzenú zodpovednosť v sebe, tak na nás počká a my sa budeme naňho tešiť.
Tak si zopakujete svadobnú cestu?
Miloš: Znie to dobre. Synáčik má momentálne deväť rokov, a keď mal päť, tak sme sa vrátili.
Musíte tam kvôli biznisu fyzicky cestovať?
Miloš: Nie, všetky procesy sú nastavené tak, aby sme to zvládali realizovať všetko zo Slovenska. Ale v rámci dobrých vzťahov a priateľských kontaktov je dobré stretnúť sa aj s ľuďmi tvárou v tvár.
