Sú ľudia, ktorí zablúdia všade. Cestou na nákup, v susedstve, v cudzom meste na dovolenke. Mapy a navigácia im nie sú nič platné. Príslušníci domorodého austrálskeho etnika Guugu Yimithirr to nepochopia. Zatiaľ čo iným chýba zmysel pre orientáciu, oni ju majú absolútnu. A ich vnútorný kompas sa nikdy nemýli.
Kde majú ľavú alebo pravú ruku, si ľudia spravidla nepletú, pretože prakticky od detstva sú uvádzaní do zmyslu pravo-ľavej orientácie. U príslušníkov vymierajúceho domorodého austrálskeho etnika Guugu Yimithirr je to inak. Informuje idnes.cz.
Pre pojem pravej alebo ľavej strany nemajú vo svojom jazyku vhodné slová. Namiesto toho používajú ekvivalenty názvov svetových strán: sever, juh, východ, západ.
Seba i všetko naokolo vnímajú nie ako relatívnu, ale ako absolútnu súčasť okolitého systému, v ktorom sa dokonale orientujú. Napríklad od nich nebudete počuť, že po vašej ľavej nohe lezie mravec. Skôr by vám povedali, že mravec lezie po juhovýchode vašej nohy. Čo, keď sa pozriete a skontrolujete to napríklad podľa kompasu, bude vlastne oveľa presnejšie určenie pozície onoho mravca ako „naše“ prosté označenie jednej z končatín.
Pokiaľ im stojíte v ceste, práve tak vás môžu láskavo požiadať, aby ste ustúpili o krok na severozápad. A ak vás pri stole požiadajú o podanie soľničky, určite dodajú, že ležia juhovýchodne od vás. Ten stôl by pravdepodobne popísali ako miesto v juhozápade miestnosti, pri okne mieriaceho na juh.
Je to pre nich najprirodzenejšie vyjadrenie pozície, smeru, ktoré aplikujú aj na väčšie geografické merítka.
„Putovali sme dva dni na sever, ďalší deň sme odbočili na severozápad, aby sme prekročili rieku tečúcu k juhozápadu,“ popísali by vo svojom jazyku cestu.
Ľudia z Guugu Yimithirr majú tento obdivuhodný vnútorný kompas zapnutý stále. Aspoň tak to naznačuje výskum, pri ktorom sa prejavila ich mimoriadna schopnosť – aj v neznámom prostredí, vo vnútri budov – ukázať správny smer naznačený svetovými stranami. Bez ohľadu na podmienky viditeľnosti, bez ohľadu na to, či sú v hustom lese, alebo na otvorenom pláne, či sú vonku, alebo vo vnútri, alebo dokonca v jaskyniach, či stoja, alebo sa pohybujú, neustále si udržujú prehľad o svetových stranách.
Nepozerajú sa pritom na slnko, lišajníky alebo hodinky, neprepočítavajú uhly. Jednoducho „cítia“, kde je sever, juh, západ a východ, rovnako ako ľudia s dokonalým hudobným sluchom spoznajú tón bez toho, aby museli prepočítavať intervaly.
Niežeby sa nikdy ani trochu nepomýlili, drobné odchýlky u nich doložené sú a aj Guugu Yimithirr je možné oklamať. Pozoruhodné ale je, ako málo sa za bežných podmienok pletú.
Anomálie bez vysvetlenia
Ako presne je niečo také možné? Pre súčasných bádateľov je to poriadna záhada ak jej rozlúšteniu veľmi neprispieva ani to, že sa z kultúry tohto etnika zachovalo tak málo. Aj keď by sme asi správne nemali používať termín „etnikum“. Guugu Yimithirr totiž rámuje niekoľko rôznych domorodých skupín pôvodných obyvateľov – Guugu, Koho, Njekodi – hovoriacich podobnou rečou.
Všetkých rodených hovorcov dokopy je menej ako sedem stoviek, a ide skôr o príslušníkov starších generácií. Jazyk Guugu Yimithirr, rovnako ako jeho rečníci, vymiera, a s ním aj posledná šanca na rozlúštenie záhady onoho absolútneho ľudského kompasu.
Do histórie sa zapísali len krátko. Boli tými prvými domorodými obyvateľmi, ktoré v roku 1770 v pevninskej Austrálii – v oblasti dnešného Hopevale pri Cooktowne – objavili námorníci z posádky kapitána Cooka. Práve z ich reči vtedy vzišlo pomenovanie – kangaru – pre klokany.
Ďalšie dlhé desaťročia o nich „civilizácia“ príliš záujmu nejavila, s Guugu Yimithirr bolo zaobchádzané rovnako nedôstojne a kruto ako s inými aboridžinskými domorodcami.
Až na začiatku dvadsiateho storočia si ich znovu všimli prví antropológovia, a o ďalších päťdesiat rokov neskôr lingvisti. Najprv o nich písal kultúrny antropológ John Haviland a neskôr jazykovedec Stephen Levinson. Pre nich bol jazyk domorodcov cenný svojou vzácnosťou, ktorou sa snažili uchovať.
Aby toho zmätku nebolo málo, Guugu Yimithirr nie sú jediným „etnikom“ sveta, ktoré sa pri vyjadrení smeru spolieha na svetové strany. Podobne si počínajú niektoré kmene v Polynézii, na Bali, v Namíbii a tiež Tzeltalovci z Mexika. Aj u nich však platí, že rodených hovorcov je tak málo, že sa odpovedí zrejme nikdy nedočkáme.
