Jej sesternica kedysi emigrovala do Švajčiarska a keď sa dopočula, že beháva, ponúkla sa, že jej odtiaľ pošle poriadnu obuv. Pani Seidlová neváhala, obkreslila nohu a výkres jej poslala. „Adidasy, ktoré prišli, však boli minimálne o číslo väčšie. Iné som nemala, tak som behavála aj v takých,“ vraví. V roku 1985 mal značkové tenisky v ČSR skutočne málokto… O takmer 40 rokov neskôr značky už nerieši.
„Teraz je omnoho lepší výber. Aj do záhrady, aj do vinice mám už značkové tenisky,“ smeje sa. „Voľakedy som dosahovala skvelé časy v strašných teniskách, dnes už si to už neviem vážiť. V adidasoch aj okopávam.“
Dôležitejšie než značka je pre ňu poriadne šnúrovanie. Tenisky na začiatku sezóny uviaže na dva uzly a križovanie ešte ukotví, aby uzol poriadne držal a aby tenisky netlačili a sadli na nohu. „Tenisky nechám takto zaviazené a už si ich len nasúvam obuvákom,“ vysvetľuje. „Aj sa mi smejú, že s ním všade cestujem.“
Na behanie má 3 až 4 páry. Keď sa zablatia, operie ich v snehu. „Ktosi múdry povedal, že tenisky sa v práčke neperú. Keď sú veľmi špinavé, vybehám sa v snehu a operú sa tam,“ vysvetľuje.
500 maratónov
Svoj prvý maratón odbehla v Košiciach roku 1984 ako 38-ročná, výročný maratón absolvovala tento rok v Bratislave. Počas oboch lialo ako z krhly. „V Košiciach museli presunúť štart zo štadióna na cestu, lebo ho zaplavilo… Počas 499. maratónu v Bratislave na jar zase zatopilo Sad Janka Kráľa, to bola asi výstraha. Na 500. prišla taká prietrž mračien, všade bolo toľko vody… Až si vravím, že to nie je náhoda. Prvý aj posledný maratón bol vodný,“ smeje sa.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
