Pred niekoľkými mesiacmi oslávila takpovediac dve životné jubileá: 75. narodeniny a svoj 500. odbehnutý maratón. Eva Seidlová spoluzakladala v Tlmačoch polmaratón, na poslednom 40. ročníku privítali aj špeciálneho hosťa. „Prišiel aj pán farárz Košíc. Rozprávali sme sa a ja som síce neveriaca, ale hovorím mu: Viete, pán farár, ja nechodím do kostola. Pre mňa je kostol príroda, v ktorej bežím,“ hovorí.
K športu ju a jej štyroch súrodencov viedli rodičia už odmalička. Hoci nemali peňazí nazvyš, každý mal svoje lyže aj korčule. Celé letá trávili pri vode. „Rodičia tiež športovali, otec do poslednej chvíle lyžoval a mama plávala v ľade,“ spomína pani Seidlová.
Ako dospelá zase chodievala cvičiť s kamarátkami do telocvične v Tlmačoch. A potom, vlastne náhodou, objavila beh.
Jarmilky, pribilincovky a (ne)značkové tenisky
Keď oslavovala svoje 35. narodeniny, jedna z gratulantiek si odmietla vypiť s odôvodnením, že popoludní beží 3-kilometrový Beh Oslobodenia, a tak si to nemôže dovoliť. Pani Seidlová spomína: „Ja som veľkohubo povedala, že si dám, pôjdem na preteky s ňou a určite ju predbehnem. Aj sa tak stalo, preteky som vyhrala.“ Dá sa teda povedať, že jej maratónsku púť odštartoval štamperlík? „Dá sa, ale nerada sa tým chválim,“ smeje sa.
Na svoje prvé bežecké topánky si nespomína, na legendárne jarmilky a pribilincovy áno. „Do telocvične som chodievala ešte v jarmilkách zo spartakiády. Pamätám si tiež na tenisky s hrubým zubatým dezénom. Keď sa zodrali, odniesla som ich obuvníkovi do Partizánskeho, ktorý ich zbrúsil a podbil gumou,“ hovorí.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
