V tichu a bezpečí necháme telo, aby si urobilo svoju prácu. Zvyčajne si ho nevšímame, ale cez koučing do neho prinášame vedomie.
Keď práve čítate tieto riadky, skúste sa zamyslieť nad tým, ako sa vám sedí. Skúste spomaliť a vnímať, aké signály vám telo vysiela. Zmeňte pozíciu tak, ako to chce telo. Teraz vnímajte, ako sa máte. Aj malá zmena môže mať veľký efekt. A to je len maličký príklad toho, ako sa ignorujeme.
Techniky sú rôzne, od práce s dychom, objektami, priestorom až po sebadotyk. Počas koučingu môžete sedieť, môžete ležať, môžete sa hýbať. Hlavné je nasledovať svoje telo a dať mu dôveru. Dovoliť si byť sám sebou.
Používam aj rôzne experimenty, napríklad prácu s predmetmi. Ak sa klient nevie rozhodnúť medzi dvomi možnosťami, zoberieme si dva predmety, ktoré ich reprezentujú. Potom cez telo sledujeme, aký má k nim vzťah.
Najdôležitejšou je však samotná prítomnosť kouča. Vďaka poznatkom z neurovied dnes už vieme, že naše nervové systémy spolu komunikujú, učia sa od seba. Ja ako kouč tým pádom musím mať zregulovaný nervový systém. Aby som to povedala jednoducho, musím byť v pohode. Vtedy moja prítomnosť podporuje klienta a jeho nervový systém.
Predstavte si to opačne. Keď je niekto vedľa vás nervózny, vy to cítite a nepôsobí to na vás dobre. To isté platí, keď prídete ku koučovi. Taktiež nemôžeme začať koučovať klienta, ktorý nemá zregulovaný nervový systém. Len keď je v pohode, vie sa pozrieť na veci s nadhľadom a riešenia prichádzajú s ľahkosťou. Rozdiel teda robí aj prítomnosť kouča.
V tomto odvetví teda neplatí, že „obuvníkove deti chodia bosé“? Mala by si svojou pohodou ísť príkladom?
Veru neplatí. Kouč musí byť v pohode. Mohli by sme sedieť hodinu v tichosti a klientovi by to dokázalo pomôcť, rovnako ako by mu to mohlo uškodiť. Závisí to od toho, ako je kouč zregulovaný.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
