Nevynikal a nevymykal sa totiž ničím.
Bol len malinkým a ľahko nahraditeľným kolieskom v súkolesí ohromnej mašinérie druhej najľudnatejšej krajiny sveta. A túto svoju bezvýznamnosť bytostne nenávidel. Svoju nenávisť paradoxne zacielil práve na ľudí, ktorí mu boli podobní. Tí, čo rovnako ako on žili „nenápadné životy“ a boli zbytoční. Ľudia, ktorí nikdy nedosiahli vyššie vzdelanie, boli chudobní a živili sa manuálnou prácou.
Skrátka poctiví a pracovití obyvatelia vidieka, ktorí rovnako ako on v detstve museli drieť, aby si zarobili dosť aspoň na prídelové lístky na mäso na obed raz týždenne. Nenávidel ich za svoju vlastnú chudobu.
Sin-chaj ich vraždil preto, aby sa pomstil spoločnosti, v ktorej musel žiť – a v ktorej museli žiť oni. Demonštroval tým ich zbytočnosť. To, že na nich nikomu aj tak nezáleží. Veď aj jemu jeho vražedné besnenie prechádzalo, pretože sám bol nikým a zabíjal postrádateľné. Možno mu išlo aj o niečo iné, presný motív jeho činov známy nie je.
Hlavným rozprávačom jeho príbehu sa totiž stali cenzurované čínske médiá, ktoré mohli len ľahko špekulovať nad tým, čo zaznelo v novembri 2003, po jeho dolapení, na súde.
Z článkov, ktoré vtedy sýtili spravodajstvo, bola viditeľná silná snaha vykresliť Sin-Chaje ako niekoho neobvyklého, mimoriadneho, nadaného. Ľudského chameleóna obdareného oslnivou inteligenciou s ladne tichým, mačacím krokom. Páchateľa so zvláštnymi schopnosťami, špecifickými vlohami na páchanie trestnej činnosti, ktoré ešte obohatil svojou rafinovanosťou a krutosťou.
Stála za tým snaha nejako zrozumiteľne všetkým Číňanom osvetliť, prečo tak dlho unikal dolapenie. A prečo polícia tak trestuhodne zlyhávala. Lenže skutočnosť bola oveľa jednoduchšia. A bolestnejšia. Nikto ho totiž v skutočnosti nehľadal. Nebolo po ňom vyhlásené pátranie, nepatril k podozrivým, nebol zadržaný ani vypočutý.
Nebol to typický zlodej, vrah ani násilník. Každý jeho útok (za štyri roky ich spáchal dvadsaťšesť) bol v detailoch prevedený inak ako tie predchádzajúce. Navyše v rôznych provinciách. Vyšetrovatelia teda riešili dvadsaťšesť incidentov, hľadali dvadsaťšesť rôznych páchateľov. Jang Sin-chaj bol pritom iba jeden.
Psychopat alebo sociopat?
Aj keď jeho komplexný psychologický profil nie je známy, zahraniční odborníci na základe kúskov uverejnených informácií usudzujú, že Sin-chaj nebol psychopatom, ale skôr sociopatom. Túto hraničnú poruchu osobnosti totiž formuje skôr okolité prostredie, nekompatibilita s normami ostatných a pocit, že za vlastné nešťastie nesú vinu len tí druhí.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
