Tých však nebolo veľa, pretože vraždil a lúpil chudobných ľudí. Práve preto vraždy nespôsobili taký rozruch, v porovnaní s napadnutím straníckeho predstaviteľa, starostu alebo šéfa továrne.
Pracoval doslova v rukavičkách, takže za sebou nezanechával otlačky prstov. Po mieste činu sa pohyboval v topánkach o pár čísel väčších, čím miatol prípadných vyšetrovateľov. Nebol to však premyslený zámer. Odevov aj obuvi so škvrnami od krvi sa po každej akcii zbavoval, a preto mu nezáležalo na správnom obutí alebo dobre padnúcom oblečení. Bol to tovar na jednorazové použitie.
A vražedné nástroje? So sebou si ich nenosil, nachádzal ich v domoch svojich obetí. Tĺkol ich kladivom, železnou rúrkou, motykou, sekerou.
Často vyvraždil celé rodiny, pretože sa snažil nezanechávať žiadnych živých svedkov, nešetril ani deti. V októbri 2002 ubil šesťročné dieťa a jeho otca tou istou lopatou. Len o dva mesiace predtým udrel v Dengzhou, kde počas vraždenia znásilnil dve obete, babičku a jej vnučku. V novembri toho istého roka spáchal v Gaoli ďalšiu štvornásobnú vraždu, pričom sa dopustil dvoch znásilnení. Z domácnosti si odniesol vrece s lupom. V auguste 2003 v dedine Dongliangxiang surovo vyvraždil päťčlennú rodinu bez toho, aby si z ich domu čokoľvek zobral.
Prečo to vlastne robil? Nejednoznačnosť jeho motívu vyšetrovateľom prácu rozhodne neuľahčovala. Zabíjal, pretože chcel. V domácnostiach kradol, len keď objavil niečo cenné. A znásilňoval alebo sa na svojich obetiach sexuálne ukájal, keď mal práve chuť.
Ani jedna z tých činností pre neho nebola kľúčová, ale všetky dohromady mu dodávali pocit prevahy a kontroly nad situáciou.
S nenávisťou v srdci
Po každom takomto útoku zmizol, pričom významne ťažil z toho, že v Číne je nepísaným pravidlom starať sa o svoje problémy a pôsobiť nenápadne sa tu snažia vlastne všetci. Bez ohľadu na policajné kontroly, dohľad kamerových systémov a všadeprítomný dozor sa ako duch presúval medzi provinciami bez toho, aby kdekoľvek vzbudil najmenšie podozrenie.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
