V Pekingu sa im hovorí bei piao, v Hongkongu gong piu či gangpiao, na severe a juhu krajiny potom piāobó zhe a liudòng gōng. Koľko ich v Číne je? Presné čísla chýbajú, ale odhaduje sa, že ich je približne 18 miliónov.
Často sa presúvajú tam, kde treba urýchliť zber alebo niečo rýchlo postaviť. Skrátka všade, kde sa musí narýchlo a veľakrát nakrátko pomôcť výrobe.
Neviditeľní robotníci bývajú spravidla zamestnaní „na čierno“ – za zlomok mzdy kmeňových zamestnancov, vo výkazoch zahrnutí nie sú, nepožívajú výhody sociálneho alebo zdravotného poistenia, nevzťahujú sa na nich pravidlá pracovnej bezpečnosti, nemajú domovské listy ani potrebné povolenia a dokumenty. Navonok neexistujú, ale odvedená práca za nimi vidieť je. A hoci ich nepodchytená existencia nie je režimu ani trochu príjemná, sú pre fungovanie systému potrební. Preto sa môžu voľne prelievať, migrovať medzi provinciami.
Jang Sin-chaj sa takouto prelietavou prácou živil od svojich sedemnástich rokov, odkedy utiekol zo školy. Odvtedy bral každú prácu. Jedol, čo dostal, a spal, kde sa dalo. Jeho rajónom boli štyri provincie, medzi ktorými sa presúval na bicykli. A nie náhodou to boli práve tie štyri provincie miestami, kde počet nevyriešených vrážd narastal.
Medzi rokmi 1999 až 2003 totiž spáchal 67 brutálnych vrážd a dvadsaťtri znásilnení bez toho, aby si ho niekto vôbec všimol.
Vraždy s nečitateľným motívom
Čo vlastne prezradí vraha? Okrem nápadného správania sú to najčastejšie prehliadané maličkosti, drobné stopy. Mnohé o ňom môže vypovedať spôsob vykonania zločinu, voľba miesta a samotných obetí. Jang Sin-chaj sa však týmto zaužívaným kriminalistickým schémam vymykal.
So svojim okolím splýval, pretože sám vo veľmi podobnom dedinskom prostredí vyrastal. Domácnosti jeho obetí vyzerali takmer totožne ako tá jeho, ktorú si pamätal z detstva. A tak sa v nich aj potme orientoval bez ťažkostí. Vedel, kde je spálňa rodičov a vytušil, kde spia deti, alebo kde sa obvykle schovávajú rodinné cennosti.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
