Preto sa niekedy špekuluje, že izraelská vláda útokom na Damask zámerne vystupňovala roky trvajúcu tieňovú vojnu s Iránom. Po šiestich mesiacoch vojny v Gaze sa proti nej stavia značný počet spojencov vrátane Spojených štátov, ktoré sa opakovane postavili proti ohlásenej ofenzíve v Rafahu a nedávno dokonca odmietli vetovať vyhlásenie Bezpečnostnej rady vyzývajúce na okamžité prímerie. Netanjahu to bral takmer ako zradu.
„Takmer nikto okrem izraelského vedenia nemá záujem o eskaláciu. Získava spojencov na Západe, odpútava pozornosť od Gazy a odvádza Netanjahua od zosadenia z postu premiéra. Získava politické body a podporu verejnosti. Podarilo sa mu zabezpečiť, že na izraelské územie nedopadli žiadne iránske rakety, a vystupuje ako politik, ktorý bráni krajinu napadnutú cudzím štátom. To sa Izraelu už dlho nepodarilo,“ hovorí Kraus a poznamenáva, že najdlhšie slúžiacemu izraelskému premiérovi by v prípade pádu hrozilo väzenie.
Bidenova administratíva má síce veľa pák, ako priviesť Izrael k rozumu, na druhej strane však musí počítať s radikálmi v Netanjahuovom kabinete, ktorí teraz vyzývajú na útok na husto obývaný Rafah a osady v Gaze. Tým sa dostáva do kurióznej situácie, keď sa Irán správa racionálnejšie ako najväčší americký spojenec na Blízkom východe.
„Irán je už dlho veľmi racionálnym hráčom. Vo svojej zahraničnej politike je veľmi pragmatický. Nie vždy ju úplne chápeme našou západnou optikou, ale z ich pohľadu nerobia nič iné, len bránia svoje národné záujmy. Irán však nechce vojnu v celom regióne. Režim veľmi dobre vie, že otvorená vojna so Spojenými štátmi by znamenala jeho koniec,“ myslí si Kraus.
