A odrazu dostal nutkavý pocit skočiť do polozamrznutého amsterdamského kanálu, okolo ktorého práve prechádzal. Vyzliekol sa a o chvíľu už plával v ľadovej vode. Pocit adrenalínu, života v prítomnosti a podivnej ohybnosti času si zamiloval. „Tam vo vode som precitol, cítil som absolútne vnútorné naplnenie. Úplne ma to ovládlo — a moja myseľ bola odrazu voľná ako vták,“ povedal.
Nasledujúci deň si kúpeľ v kanáli zopakoval. V novej záľube pokračoval 15 rokov, popri tom experimentoval so svojím dýchaním. Praktiky, ktoré si osvojil počas štúdia jogy, meditácie a budhizmu, začal uplatňovať aj pri kontakte s ľadovou vodou. „Bolo to inštinktívne,“ hovorí. „Pri hlbokých nádychoch telo okamžite zamestnáte. V nehostinnom ľadovom prostredí časom zosilniete. A uvedomíte si, že tam môžete zostať čoraz dlhšie.“
Spravodlivý chlad
Wim našiel svojho životného učiteľa — „neúprosný, no spravodlivý“ chlad, no popri tom potreboval aj zarábať na živobytie. Stretol lásku svojho života Olayu, vzal si ju a v Amsterdame si založil rodinu. „Pracoval som ako poštár, dopisovateľ, turistický operátor, pomocná sila v prístave, učiteľ jógy aj vysokohorský sprievodca,“ spomína. Neznie to veľmi ako usporiadaný život.
U jeho ženy sa časom rozvinula schizofrénia. Jedného dňa v roku 1995 pobozkala na rozlúčku všetky ich štyri deti, skočila z 8. poschodia a zabila sa. Krátko na to mal Wim víziu, podľa ktorej môže jeho technika pomôcť chorým, napríklad aj na schizofréniu. „Tam to všetko začalo. Pochopil som, že môžem ľudom navrátiť pokoj,“ hovorí.
A tak sa pokúsil svoju metódu spopularizovať. Spočiatku sa mu veľmi nedarilo, no potom k nemu zavítal miestny štáb, ktorý natočil, ako skáče do zamrznutého jazera a ako zachraňuje cudzieho muža, ktorý sa nešťastne prepadol pod ľad. Wim konečne získal pozornosť: médií, krajiny aj vedcov.
