Konkrétnymi príčinami epidémie krehkosti duše sa zaoberajú aj lekári Michal Hrdlička a David Kolouch vo svojej knihe Deti v ohrození. Medzi všeobecné faktory radia oslabenie princípu odloženej spotreby, ktorý hovorí, že ak chceme niečo významné dosiahnuť, musíme najprv podniknúť kroky zahŕňajúce drinu a odriekanie.
„Podľa týchto zásad stovky rokov európski a severoamerickí vynálezcovia a objavitelia zháňali peniaze na svoje objaviteľské projekty a misie, vedci putovali po svete za tými najlepšími učiteľmi v odbore a aj čističi topánok vo svojom americkom sne verili, že ak budú dostatočne usilovní, stanú sa z nich milionári,“ píšu v knihe a dodávajú, že tento étos v polovici 20. storočia vyprchal a ľudia v súčasnej konzumnej spoločnosti preferujú to, čo nesie okamžitý a hmatateľný úžitok.
Preto dnešné deti chcú všetko hneď, nie sú schopné znášať nepohodu a podstupovať nepríjemné veci cestou k cieľu. S tým súvisí aj koncept pasívneho šťastia, kedy sa na nás odvšadiaľ valí, že si blahobyt, dobrú náladu i úspech predsa všetci zaslúžime. Kto by nechcel veriť tomu, že má nárok na pohodový život plný slastných okamihov? Lenže milujúci rodičia koľkokrát neradi ukazujú potomkom, že realita v mnohých prípadoch pokrivkáva. Najmä ak oni sami nedostatkom netrpia a deti navyknú na vysoký životný štandard, ktorý sa pre nich stane automatickým.
Na súčasnej situácii sa podpísala aj zmena ideálu doby, kedy sa predtým tak cenená odvaha či odolnosť považujú za zbytočnú tvrdosť, niekedy až krutosť. Dnešný trend velí v prvom rade empatii, rešpekt k inakosti a dôraz na individualitu. Stačí si spomenúť na tábory či skautské výpravy, kam sa chodilona dva až tri týždne, plnili sa najrôznejšie skúšky odvahy, deti si nezriedka samy varili alebo stavali časť tábora. Dnes trvajú tábory týždeň a všetky aktivity sú koncipované tak, aby sa deti veľmi nenadreli. Postaviť si podsady alebo uvariť by nezvládli. Ale buďme úprimní, nie je to ich vina. To my sme ich to nenaučili. Namiesto sekerky sme deťom dali do ruky mobil, pretože tým si predsa neublíži. Aká naivita!
Neurológovia upozorňujú, že už desiatky tisíc rokov sme naprogramovaní na úplne iné veci ako pozerať dlhé hodiny denne na obrazovku počítača alebo displej telefónu. Technológie však zapríčinili, že sa nám v mozgu tvorí iný typ spojov, čo so sebou nesie aj negatívne aspekty, napríklad zhoršenie pamäte, komunikácie a ďalších kognitívnych schopností. Podľa neurológa Martina Jána Stránskeho vytvárajú algoritmy sociálnych sietí návykový systém. Sú naprogramované tak, aby mozog neustále vyplavoval dopamín – hormón šťastia. Mozog totiž reaguje na odmenu rovnako, či už ho dopujeme sladkosťami, alebo lajkami. Potom sa nemožno čudovať, keď dieťa závislé na lajkoch svoju „drogu“ nedostane, jeho duša sa rozplynie v ničote ako tá snehová vločka.
