O slabom kubánskom zásobovaní sa vie už roky, pandémia problémy s nedostatkom liekov a potravín podľa všetkého ešte prehĺbila. „Každá rodina má knihu s počtom členov, podľa toho ľuďom prideľujú jedlo. Domáci vstávajú o 4:00 ráno, aby sa postavili do radu a modlili sa, aby z obchodu niečo vôbec doniesli,“ hovorí Gregory. „V supermarkete nedostať vajíčka, špagety, hovädzinu… Niekedy niečo majú, inokedy zase nie. Keď aj náhodou objavíte nejaké bravčové párky, radšej ich oblúkom obídete. Ťažko povedať, z čoho ich vyrábajú.“
„Problém je, že kubánska vláda ľuďom nedovolí, aby si niečo dopestovali aj sami pre seba. Všetko je majetkom vlády. Farmárovi, ktorý pestuje tabak, vláda z profitu zoberie 95 %. Ten zvyšok, ktorý mu nechá, je skutočne minimum na to, aby aspoň prežil.“
Kuba v srdci
Gregory hovorí, že napriek extrémnej chudobe a nedostatku je Kuba bezpečná krajina. „Možno aj bezpečnejšia než kdekoľvek inde. Ak vás niekto okradne, trest je vysoký a dám krk na to, že toho zlodeja polícia nájde. Čakajú ho roky vo väzení,“ hovorí.
Gregory bol naposledy na Kube pred 6 rokmi, no dodnes je v kontakte s priateľmi, ktorí tam zostali. Hovorí, že hotely sú kvôli pandémii aj vojne prázdne, potravín navyše nieto, nezamestnanosť je vysoká a problémom je aj všadeprítomná prostitúcia.
„Vláda nikoho nepodporuje. Lekár zarobí na deň necelé euro. Viete si to predstaviť?“ pýta sa. „Kubu milujem, je v mojom srdci. Ale pred rokmi som sa rozhodol pre návrat do Kanady. Nechal som tam všetko. Vedel som, že keď odídem, vláda mi dom zoberie a dá ho nejakým komunistom. Už som sa s tým dávno zmieril.“
