Keď ľudia v praveku začali využívať kone, zmenilo to svet. Dokázali prekonávať obrovské vzdialenosti, stali sa mobilnými a rýchlymi. Mohli prenasledovať inú korisť, dokázali lepšie strážiť stáda dobytka – ale tiež sa im ľahšie viedli vojny. Kedy a ako si ale človek koňa skrotil, stále nie je jasné; v novom výskume sa vedci pokúsili nájsť dôkazy novým spôsobom.
Ľudia žili s koňmi po boku možno aj celé tisícročia, než sa na nich naučili jazdiť, píše portál ČT 24. Najskôr ich využívali na mäso a mlieko, až oveľa neskôr ako dopravný prostriedok. Kedy k tomu obratu došlo, sa ale zle zisťuje, pretože konské kostry vyzerajú stále rovnako a archeologické dôkazy nie sú príliš vypovedajúce. A tak sa americkí archeológovia z Coloradskej univerzity v Boulderi pozreli na iný zdroj informácií. Na kostry ľudské.
Každý, kto strávil nejaký čas v sedle, vie, že jazda na koni môže byť pre telo náročná. Vedcov zaujímalo, či až tak, že by mohla zmeniť vzhľad kostry. To by potom poskytlo dôkazy o tom, kedy si ľudia kone osedlali. Lenže nový výskum ukázal, že je veľmi zložité takú súvislosť nájsť.
Archeológovia na základe štúdia stoviek kostier dospeli k záveru, že jazda na koni môže skutočne zanechať stopy na ľudských kostrách. Typickým dôkazom je nenápadná zmena tvaru bedrového kĺbu. Tieto zmeny ale bohužiaľ samy o sebe nemôžu odhaliť, či ľudia počas svojho života jazdili na koni. Podobne totiž môže zmeniť ľudské kosti aj množstvo ďalších činností, napríklad dlhé sedenie.
„V archeológii je len veľmi málo prípadov, keď môžeme určitú činnosť jednoznačne spojiť s kostrovými zmenami,“ vysvetľuje Lauren Hoseková, ktorá výskum viedla, v článku v odbornom časopise Science Advances. Napriek tomu podľa nej výsledky môžu mať význam pre vedcov, ktorí sa zaoberajú otázkou, kedy ľudia prvýkrát domestikovali kone. A dokonca možno môžu spochybniť klasikou archeologickú hypotézu, ktorá sa to pokúša vysvetliť.
Najstaršie nespochybniteľné dôkazy o tom, že ľudia využívali kone na dopravu, pochádzajú z doby okolo roku 2000 pred naším letopočtom. Okolo ruského pohoria Ural totiž už na začiatku dvadsiateho storočia vedci objavili pozostatky koní, postrojov a vozov staré asi 4000 rokov.
Proti týmto faktom ale stojí takzvaná kurganská hypotéza, ktorá naznačuje oveľa staršie dejiny jazdcov. Konkrétne asi o dvetisíc rokov. Tvrdí, že už pred šiestimi tisíckami rokov cválali na konských chrbtoch ľudia žijúci pri Čiernom mori. Ľudia z jamovej kultúry sa vďaka ovládnutiu koní mali byť schopní rýchlo presúvať a vďaka tomu tiež mohli šíriť indoeurópsky prajazyk, teda reč, z ktorej sa neskôr vyvinuli čeština alebo slovenčina, ako aj nemčina, angličtina a ďalšie jazyky.
Zjednodušene: bez koní si mnoho bádateľov vie len ťažko predstaviť také rýchle šírenie indoeurópskych jazykov. Hypotéza sa hovorí kurganská preto, že ako kurganská sa niekedy označuje aj táto kultúra – podľa rovnomenných mohýl, do ktorých pochovávala svojich mŕtvych. Nedávno vedci priniesli nové dôkazy z doby okolo roku 3500 pred naším letopočtom, že práve Kurgani boli prví, kto si koňa ochočil – dôkazom bolo práve opotrebenie nájdené na ich kostiach.
V novej štúdii ale teraz archeológovia varujú, že to nie je také jednoduché. Podľa Hosekovej totiž ľudská kostra reaguje počas rokov na množstvo vplyvov, menších aj väčších. A interpretácia týchto zmien je nesmierne obtiažna. Jedným z príkladov je bedrový kĺb.
Už vedci vo vyššie spomínanej rok starej štúdii konštatovali, že pri dlhodobom ohýbaní nôh v bedrách, napríklad pri dlhých jazdách na koni, môže dôjsť k treniu kĺbu a jamky bedrového kĺbu. Toto trenie môže časom spôsobiť, že sa guľatá jamka bedrovej kosti pretiahne alebo získa oválny tvar. Hoseková ale na základe výskumu usudzuje, že za rovnakú zmenu môže byť zodpovedná aj iná činnosť spojená s koňmi.
Staroveké národy pravdepodobne zapriahali kone do vozov a dvojkoliek stovky a možno aj tisíce rokov pred tým, než sa úspešne posadili na ich chrbty. „Časom mohol tento opakovaný, intenzívny tlak spôsobený týmto pohybom v ohnutej polohe spôsobiť zmeny na kostre,“ myslí si vedkyňa. A má aj dôkazy. Podobné zmeny totiž našla aj napríklad na kostrách katolíckych rehoľníc z 20. storočia.
Tie síce nikdy nejazdili na koňoch, ale podnikali dlhé jazdy automobilmi po americkom Západe. „Samotné ľudské kostry preto nemôžu slúžiť ako dostatočne silný dôkaz,“ hovorí archeologička. „Musíme tieto dáta spojiť s dôkazmi, ktoré prichádzajú z genetiky a archeológie, a tiež s pohľadom na pozostatky koní,“ dodáva. Kurganská hypotéza je teda podľa nej dosť slabá a nie je schopná sama o sebe dokázať, že by ľudia jamovej kultúry vedeli jazdiť na koňoch.
