Lášticová: Už vidíme, čo to urobilo, pretože naša spoločnosť je nesmierne polarizovaná. Na druhej strane, vždy bola polarizovaná, veď aj za Mečiara sa nerozprávali rodinní príslušníci a nesadli by si spolu v nedeľu k rezňu.
V súvislosti s covidom a s tým, do akej miery žijeme na sociálnych sieťach, kde tie komunikačné komory ozvien prekvitajú, je to hlbšie ako kedykoľvek predtým, s čím sa ťažšie dá pracovať. Práve pre „selektívnu expozíciu“, ktorá tam je, si vyberáme iba isté názory, ktorým sme vystavení a tým pádom nemáme možnosť ich konfrontovať s niečím iným, pretože sa nesmierne utvrdzujeme v našej pravde. Jeden spôsob, ktorý by mohol fungovať, že začať sa viac baviť o zdrojoch informácií, kto stojí za informáciami, kto sú tí jednotlivci alebo inštitúcie, aká je ich informačná dôveryhodnosť. Zistiť, odkiaľ prichádzajú informácie a postupným spôsobom sa snažiť to rozbaľovať a dekonštruovať.
Je náročné, keď ľudia veria v konšpiračné presvedčenia, v dezinformačné zdroje, ťažko sa oslabuje alebo likviduje ich viera. Preto treba ísť postupnými krokmi, ale výsledky, ktoré dosahujú takéto experimenty alebo výskumy, nie sú vždy úplne úspešné a často sú len krátkodobé.
Robme postupný rozklad na malé súčasti, ktoré tam nesedia a nesnažme sa hneď zrušiť celú vec, že je to hlúposť, človek, ktorý to hovorí, je hlupák, neverte mu…
Aj tento fenomén vytvára kolektívnu identitu a v rámci nej sa ľudia už správajú veľmi podobne, nielen vo vzťahu k pandémii. Vidíme to aj na príklade, spomeniem študentov z Bratislavy, ktorí si urobili neškodný halloweensky večer, masky, paródiu, satiru, a zrazu na nich niekto zaútočí, začne všetkých rozoštvávať a niekto si na tom robí politické body. Vedenie školy následne čelí negatívnym, respektíve až nenávistným, útočným, agresívnym reakciám. Čo to znamená pre slobodu mladých ľudí?
Spojím tieto dve veci, pretože reakcie prichádzajú z kolektívnej identity skupiny ľudí, ktorá počúva na dnešných verejných činiteľov alebo dezinfoscénu. Čo to urobí s mladými ľuďmi?
Lášticová: Považujem tú reakciu absolútne za neproporčnú. Bola to skupinka detí, ktoré boli prezlečené za seniorov. Ak si dobre pamätám, jedna slečna mala na ceduli napísané „ja milujem Fica“. Reakcia svedčí len o tom, v akom sme negatívnom afekte ako spoločnosť, že každá jedna vec, ktorá sa udeje, či významná, lokálna alebo regionálna, tak máme pocit, že sa útočí na našich, a nedokážeme reagovať proporčne, ale okamžite v afekte, v nenávisti a toxicky na opačnú skupinu.
Na celej situácii mi príde úplne nepochopiteľné, ako je opäť možné, že sa do diskurzu dostali zase liberálne médiá, progresívci, že naše identity sú už natoľko silné, že sa nevieme od nich oslobodiť a vnášame ich úplne do všetkého, čo nám zabraňuje triezvo vnímať situáciu.
Túto situáciu by som deťom vysvetlila, a možno si to aj oni uvedomili, že niekedy musíme citlivo zvažovať a nie prezentovať jednu skupinu ľudí ako homogénnu. Taktiež, že netreba esencializovať sociálne skupiny, ako sme hovorili v 90. rokoch „babky demokratky“, tak nie všetky babky boli demokratky. Čiže je to pre nich ponaučením, že netreba rozmýšľať v grupistickom a sociálno-kategorizujúcom princípe a hádzať všetkých ľudí z jednej sociálnej skupiny do jedného vreca, a spájať ich s rôznymi obsahmi.
Ale toto bol karneval.
Lášticová: Áno, a na tom karnevale je jednoducho povolené robiť si srandu, je povolená satira, nadsázka. A reakcie, ktoré to vyvolalo, sú pre mňa nepochopiteľné. Naozaj svedčí o tom, čo Michal hovoril, že asi potrebujeme terapiu, lebo už keď sa nevieme ovládať ani v takejto situácii, o čom to svedčí..
Vašečka: Je to o zodpovednosti aj mladých ľudí, ale aj niekoho iného. Malo by to spadať pod rozlišovaciu schopnosť napríklad ministra vnútra, ktorý by mal veľmi dobre vedieť, že opakovane pri jednej, aj keď malej časti, elektorátu, za ktorou stojí aj on, keď sa ukáže prstom na niekoho, tak tým smerom sa vrhnú ľudia, ktorí nielen vypisujú nenávistné poznámky, ale priamo vyzývajú na násilie. Stalo sa to množstvu novinárok, skôr žien, množstvu akademičiek, žien z tretieho sektora, z politiky. Niekedy to nie je sranda, pretože vznikajú výzvy na likvidáciu, urezanie hlavy, a tí ľudia veľmi dobre vedia, že dav sa vrhne týmto smerom.
Mňa napríklad fascinuje, že mladí ľudia, aj keď to vôbec neplánovali, upozornili, čo túto spoločnosť čaká. A to je vážny generačný konflikt. To sú tisíce ďalších ľudí, ktorí robia v nejakej oblasti poukazujú dlhšie, že sa táto spoločnosť rúti do generačného konfliktu práve pre demografické trendy, ktoré sú a nebudú iné, a nezvrátime ich. Môžeme ich zjemniť, ale nezvrátime ich. V takejto situácii jedna časť politickej scény prilieva olej do ohňa, pretože vypláca 13. a 14. dôchodky, dáva privilégiá jednej časti spoločnosti v čase, kedy je pokladnica prázdna.
Mladí ľudia, a práve tí z toho karnevalu, vedia, že oni, keď budú dôchodcovia, žiadne 13. ani 14. dôchodky mať nebudú, lebo ich nebude z čoho vyplatiť. Na to dlho upozorňujeme, hovorme o tom, skúsme to zmierniť. Demografie, sociológovia, ekonómovia hovoria o tom, že nikto nepočúva.
Lášticová: Odpoviem na otázku, aký signál to vysiela mladým ľuďom. V prvom rade taký, že žijeme v spoločnosti, kde si naozaj nemôžeš byť istý tým, ako bude interpretované, čo povieš. Udialo sa to v rámci zábavy, ale prináša to obrovský zdroj neistoty a pocitu, že v každej chvíli som sledovaný, že už neviem, čo môže byť správne a čo je vhodné povedať. Opäť to prehlbuje nedôveru voči druhým ľuďom.
Na druhej strane si môžu povedať, že žijeme v spoločnosti, ktorá si nevie zo seba ani srandu urobiť. Žijeme v krajine, ktorá nevie odstúpiť sama od seba a pozrieť sa na seba kritickým okom. Chceme žiť v takejto krajine? Nechceme to tu zabaliť a ísť sa pozrieť niekde do susedných krajín alebo aj ďalej? Oplatí sa nám vôbec investovať do krajiny, v ktorej sa už nemôže zabávať bez toho, aby sme neboli obvinení z rôznych úmyslov?
Spomínala si nadšenie, spolupatričnosť, emóciu. Ako spoločnosť sme prešli určitú cestu, niečo nás poznačilo, prešli sme si aj pozitívnymi chvíľami a hýbeme sa v tom, čo sme napokon aj nespomenuli, že sme súčasťou Európskej únie, západných civilizačných štruktúr.
Dnes sa nachádzame v nejakej situácii. Ste pri pohľade „ako ďalej?“ optimisti, pesimisti alebo skeptici?
Lášticová: Snažím sa byť vždy optimistka, ale teraz mám pocit, že aj keď sme súčasťou Európskej únie, medzinárodných štruktúr, ktorí by nás mali podržať, pozrime sa, čo sa deje v Maďarsku. Tam sa to deje v pomalšom slede a v dlhšom čase. U nás sa niektoré procesy dejú v šialenej rýchlosti, že sa začínam báť o osud našej krajiny a myslím, že by sme sa mali všetci zastaviť, nadýchnuť a povedať si, čo je pre nás dôležité, akú chceme mať túto krajinu pre nás a pre naše deti.
Spomínala si, že nám hrozí, že spejeme k neliberálnej demokracii. Obávaš sa, že k tomu spejeme?
Lášticová: Trošku áno…
Vašečka: V princípe som trochu skeptik. A som skeptik v prípade Slovenska, nie preto, že by nič nefungovalo, naopak, na Slovensku veľa vecí funguje veľmi dobre, niekedy až prekvapivo dobre. Hovorím sa, že iné krajiny musia vynakladať ďaleko väčšiu intelektuálnu silu na to, aby to fungovalo, u nás to často dobieha z minulosti, ale nefungujú veci iba zle.
Problém, ktorý mám, a preto som skeptik, je, že ľudia, ktorí tu žijú a premýšľajú o tom, vedia o mnohých štrukturálnych problémoch, ktoré Slovensko má a ktoré by sa mali riešiť. Často aj navrhujú, ako to riešiť, ale moja skúsenosť z posledných 35 rokov je, že Slovensko nič nerieši načas. Všetko až vtedy, keď začnú veci padať, obrazne povedané. Tak, ako teraz padajú mosty na Slovensku, ale pritom je veľa signálov predtým, ktoré hovoria, že situácia je vážna. Nevytvára mi to dobré pocity do budúcna.
Skeptik som aj z dôvodu, že sme súčasťou nejakých štruktúr. Otázka je, či to aj ľudia cítia rovnako na Slovensku. Mnohé dáta ukazujú, že tá skupina sa scvrkáva a nielen na Slovensku, vlastne v celom globálnom Západe. Dnes sledujeme, že pre mladých ľudí je nepomerne menej dôležitá demokracia ako pre ich rodičov a ich starých rodičov.
To je ten západný svet, ktorý sme si kedysi vysnívali, ale vidíme, že tiež prechádza zásadnými zmenami. Ak by iba Slovensko bolo ostrovom, kde veci nefungujú alebo nie sme úplne spokojní, bol by som pomerne optimista, lebo by som si hovoril, že „toto raz zlomíme“. Vidíme, že to tak nebude, pretože Slovensko sa iba veľmi šikovne zaradilo do širšieho prúdu. Ako v minulosti, aj stále sa budú nanovo rozdávať karty – pozrime sa na roky 1815, 1848, 1918, 1945, 1989. Limitne sa k tomu blížime. Neviem, či to príde o dva roky alebo o 20, ale blížime sa k tomu momentu, na ktorý Slovensko je beznádejne nepripravené. Všetci naši susedia sú na to pripravení lepšie.
