V dedine Pilang, ktorá sa tiež nachádza na území bohatom na rašeliniská, zase satelitné snímky analyzované ekologickou organizáciou Pantau Gambut ukazujú, že v rámci vládneho programu došlo k vyrúbaniu 283 hektárov rašelinového lesa.
Na jeho okrajoch boli nahromadené nepoužité vrecia s hnojivami a práškovým poľnohospodárskym vápnom. Vládni dodávatelia pôdu podľa miestnych vyčistili a usporiadali krátky seminár o pestovaní ryže. Potom odišli.
Nie je to prvýkrát, čo sa Indonézia pokúša zaistiť potravinovú bezpečnosť premenou vzácnych rašelinísk. V rokoch 1995 až 1998 viedol transformáciu pôdy diktátor Suharto. Projekt predovšetkým na pestovanie ryže ale z pohľadu výnosov zlyhal a po Suhartovom zvrhnutí bol ukončený.
Napriek tomu, že úradníci vlády súčasného prezidenta Widoda pripúšťajú skoršie neúspechy kultivácie za vlády diktátora Suharty, súčasne tvrdia, že výskumníci objavili nové, odolnejšie odrody plodín a dosiahli pokrok vo vede o rastlinách, čo má priniesť iné výsledky.
Widodov vysokopostavený poradca Rawanda Wandy Tuturoong napríklad povedal, že vláda experimentuje so spôsobmi, ako efektívnejšie obrábať rašeliniská, ale nemôže si dovoliť čakať na dokonalé riešenie. Globálne dodávateľské reťazce sú ohrozené, uviedol s odkazom na pandémiu covidu-19 a vojny na Ukrajine a v Gaze. „Výzva, ktorú máme, je skutočná… Tento projekt musí pokračovať.“
Či je kultivovaná pôda na pestovanie vhodná, je sporné. Ekologické organizácie hovoria, že tropické rašeliniská sú často príliš kyslé a objemom vypestovaných plodín menej výnosné.
Ničenie rašelinísk okrem iného prispieva k uvoľneniu CO2 do atmosféry. Pri ich odvodňovaní sa totiž vrstvy zostarnutej biomasy, ktoré sú vystavené vzduchu bohatému na kyslík, rýchlejšie rozkladajú, čím sa do atmosféry uvoľňuje zásoba CO2.
Transformácia rašelinísk na poľnohospodársku pôdu tak okrem ekologickej katastrofy predstavuje aj hrozbu v podobe pribúdajúcich požiarov.
Neporušené rašeliniská sú pred ohňom chránené, no len čo dôjde k ich degradácii, potenciálny požiar je ťažké uhasiť, pretože sa šíria aj pod zemou a živia sa vyschnutou biomasou niekoľko metrov pod povrchom.
Tragické dopady podobných požiarov Indonézia už pozná. V roku 2015 sa zo zničených rašelinísk počas niekoľkých mesiacov uvoľnilo viac skleníkových plynov, než koľko vyprodukuje celá Európska únia. OSN to vtedy označila za „jednu z najhorších ekologických katastrof nášho storočia“.
Vlani medzi požiarmi najpostihnutejšej oblasti patrili indonézske dediny zapojené do potravinového programu.
Aká veľká oblasť rašelinísk kvôli veľkolepému projektu zmizla, Jakarta neinformuje. Podľa skupín ochrancov prírody sa však chystá ďalšie výrub v strednom Kalimantane, na západnom ostrove Sumatra a vo východnej oblasti Papuy.
