Freediveri obvykle nosia závažia, aby prirodzený vztlak kompenzovali.
Dávne dedičstvo
Ľudské telo má fascinujúcu zbierku vopred naprogramovaných reakcií, ktoré ľuďom ostali z čias, keď väčšina živočíchov prežívala vo vode. Tou najzásadnejšou z nich je potápací reflex vlastný všetkým stavovcom dýchajúcim vzduch. Najsilnejší je u vodných cicavcov, ale majú ho vyvinutý aj novorodenci, ktorí vďaka nemu dokážu okamžite po narodení plávať. Freediveri sa tento reflex naučili využívať vo svoj prospech.
Reakcia sa spustí, akonáhle ponoríme tvár do – ideálne studenej – vody a začneme zadržiavať dych. Náš mozog zaregistruje tekutinu aj rastúcu hladinu CO₂ a zapojí potápací reflex.
Telo potom začne presmerovávať krv z končatín do nášho mozgu a ďalších životne dôležitých orgánov. To pomáha dodávať kyslík do zásadných častí organizmu a tiež chráni naše pľúca pred kolapsom pod tlakom v hĺbke. Mimochodom, to je tiež dôvod, prečo sa potápačom chce na toaletu oveľa častejšie ako „suchozemcom“ – telo interpretuje krv ako prebytočnú tekutinu a snaží sa jej zbaviť.
Naša srdcová frekvencia sa spomaľuje, pretože si obsah krvi – a teda aj vysoký tlak – držíme v strede nášho tela. To je ďalší spôsob, akým sa organizmus snaží šetriť kyslík. Slezina sa stiahne. Tým vytláča množstvo nových červených krviniek, ktoré pomáhajú prenášať kyslík v našich cievach.
Cieľom potápacieho reflexu je skrátka pomôcť nám prežiť pod vodou dlhšie – tým, že chráni náš mozog a ďalšie životne dôležité orgány pred nedostatkom kyslíka a tiež pred poškodením tlakom vody. To je práve ten dôvod, prečo mnoho ľudí dokáže zadržať dych vo vode dlhšie ako na súši. A veľa z nás túto reakciu využíva podvedome bez toho, aby o tom vedelo – vybavíte si ten pokoj, keď sa ponoríte do vody a potopíte si hlavu?
