Akonáhle nutkanie dýchať zosilnie, pridajú sa aj kontrakcie bránice ako ďalší „argument“ k nadýchnutiu. Mozog skrátka bojuje o život a nevidí, že kyslíka má ešte dosť.
Ak sa dokážete popasovať s počiatočným nepohodlím, ktoré má na svedomí váš panikáriaci mozog, otvoria sa vám nové obzory. Zdravý človek môže zadržať dych na jednu až dve minúty a má v krvi stále 100 percent kyslíka, ako tvrdí doktor Peter Lindholm z Kalifornskej univerzity v San Diegu, ktorý sa venuje problematike zdravotných aspektov potápania a zároveň je sám freediver.
Keď zvládnete odolať nutkaniu sa nadýchnuť v prvých sekundách, stačí, aby ste to niekoľkokrát zopakovali, a mozog si uvedomí, že nejde o život. To znamená, že nepríjemný pocit môže s tréningom ustúpiť.
Niektorí potápači pred ponorom zámerne hyperventilujú a dávajú si pozor na to, aby každý výdych trval o niečo dlhšie ako nádych. Zníži tým obsah oxidu uhličitého v krvi, čo umožní ich mozgu malý náskok. Tí pokročilejší používajú techniku, pri ktorej donútia pľúca pojať viac kyslíka, než by boli schopné normálne obsiahnuť. Ide o takzvané pakovanie alebo žabie dýchanie, odborne zvané glosofaryngeálne.
To je špeciálna technika nádychu používaná aj u pacientov so zníženou vitálnou kapacitou pľúc, ktorá spočíva v postupnom „prehĺtaní“ vzduchu do pľúc pomocou úst av zabránení unikaniu vzduchu hrtanom a nosom. Tým dôjde k navýšeniu objemu vzduchu v pľúcach.
To sú ale len drobné triky oproti niečomu, čo zdieľame s každým ďalším cicavcom na planéte. Zatiaľ sme sa totiž nevenovali tomu hlavnému aspektu potápania – vode a jej tlaku.
Pod tlakom
Akonáhle vstúpite do vody, atmosférický tlak sa výrazne zvýši. V 10 metroch pod hladinou vás zviera dvojnásobný tlak oproti tomu bežnému, na ktorý ste zvyknutí. Lekári kedysi verili v to, že sa ľudia nemôžu ponoriť hlbšie ako zhruba 40 metrov, než sa ich orgány zrútia, ale ľudské telo má svoje vlastné spôsoby, ako sa proti tlaku v hĺbke brániť.
Tlak ovplyvňuje vzduch, ktorý si potápači nesú v pľúcach. Spôsobuje jeho zmršťovanie na ceste dole a rozpínanie, keď sa vracajú späť na hladinu. Ďalšou vecou, na ktorú musia potápači brať ohľad, keď sa ponoria hlbšie, je ich vztlak.
Akonáhle dosiahnu určitú hĺbku, stanú sa voči okoliu neutrálne, prestanú sa vznášať a potom začnú klesať. Hĺbkoví potápači to používajú ako spôsob, ako zostúpiť dole bez toho, aby museli spotrebovávať energiu plávaním.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
